Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Albert Einstein

Albert Einstein

Keď sa povie “Albert Einstein”, každému vzápätí príde na um pojem “teória relativity”. Položil ňou základ novému obrazu sveta. Narodil sa v Ulme v židovskej rodine 14. Marca1879; zomrel 18. Apríla 1955 v Princetone; je pokladaný za “otca novej éry fyziky”; v osobnom živote dokázal zostať vždy skromný a láskavý. Na rozdiel od celého sveta, ktorý ho pokladal za génia, on sám sa k otázke svojej geniality vyjadril (výrok ho preslávil) takto:” Nemám nijaké zvláštne nadanie, som iba vášnivo zvedavý.”

Einstein vlastne predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek docieliť úspech. V škole a v štúdiu patril skôr k zaostávajúcim – i to však malo základ kdesi inde než v nedostatku schopností; no a jeho pracovná kariéra bola spočiatku tiež skôr poskromnejšia. Jeho životným krédom bolo:! Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.” To ona ho viedla na jeho epochálnej mysliteľskej ceste až k teórii relativity.

Einstein vyrastal v Mníchove a študoval v Zürichu. Roku 1902 sa zamestnal na patentovom úrade v Berne. Zostal v ňom sedem rokov a tu vo voľnom čase napísal svoju doktorskú dizertačnú práce (21 – stranovú!), nazvanú Nové určovanie molekulárnych dimenzií, a okrem toho aj vedecké pojednanie Elektrodynamika pohybujúcich sa častíc. Ako rozprával istému priateľovi, raz ráno, keď sa zobudil, dostal nápad. Tým nápadom bola teória relativity, ktorá však potrebovala ešte niekoľko desaťročí na svoje rozpracovanie a na to, aby sa presadila. Vychádzal z dvoch otázok:” Čo by sa stalo, keby som sa pustil za svetelným lúčom a napokon ho dohonil?” Výsledná odpoveď znela:” Čas a priestor nie sú dve navzájom odlišné veličiny, ale vytvárajú spolu štvorrozmernú jednotu.” To, že svoju tézu nazval teóriu relativity, zdôvodňuje takto:” Vo svojich úvahách o problematike priestoročasu som dospel k poznatku, že priestor, čas a hmota sú pojmy iba relatívne, t. j. platia len vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu.” Tento poznatok je skoncentrovaný v slávnej Einsteinovej rovnici E = mc2 (Energia sa rovná hmote vynásobenej rýchlosťou svetla na druhú). Hmota telesa závisí od jeho rýchlosti, hmota a energia sú vo vzájomnej súvislosti. Jedna z definícií charakterizujúcich jeho teóriu zdôrazňuje, že sa ňou “ruší rozpor medzi hmotou a energiou tým, že hmota sa chápe ako zmrazená energia a energia ako skvapalnená hmota”. Heslovite to možno vyjadriť spojením “zakrivený priestor a časový ohyb”.

Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy – roku 1938 – Ottovi Hahnovi, Fritzovi Straßmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok “atómovej éry”, ale aj potvrdenie Einsteinovej teórie v praxi: z malého množstva hmoty sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba roku 1945 to demonštrovala iba tým drastickým spôsobom.

Medzi vyslovením a potvrdením tézy však uplynuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zürichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámym človekom, všeobecne pokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj “einsteinovská dráma” a “prehrešenie fyzikov” (R. Oppenhiemer). Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu:” Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúča výroba atómovej bomby.” Práve on, ktorý bol celý živor pacifista” Vedy však – roku 1939 – zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to pociťoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo – tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemeckí vedci nikdy nepracovali na jej vyvinutí.

V americkom Princetone požíval síce vážnosť a úctu, ale necítil sa tu doma. Roku 1950 sa priznal svojej nevlastnej dcére:” Už 17 rokov žijem v Amerike, a pritom som si neosvojil nič z mentality tejto krajiny.” Podobne ako mnohí ďalší emigranti zhrýzal sa túžbou po Európe, ale na to, aby sa ešte raz presťahoval nazad, sa už cítil pristarý. Roku 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraela; po celý život si bol vedomý, že na politické úlohy by nestačil.

Vo voľnom čase sa oddával počúvaniu hudby a plachteniu. Dva razy sa oženil. Keď zomrel, celý svet si ho pripomínal ako “muža storočia”. Jeho životné dielo ocenil Max Born slovami: “ Jeho práca predstavuje vrchol v celom súčasnom fyzikálnom obraze sveta.” A. Gaston Bachelard už roku 1951 konštatoval: “Einsteinovským poznaním sa začína systémová revolúcia v základných pojmoch.” Mnohí “antieinsteinovci”, seriózni, i takí ktorých nemožno brať vážne, pokúšali sa viac ráz po Einsteinovej smrti “vyvrátiť” jeho teóriu relativity alebo dokazovať jej vyvrátiteľnosť. Ako serióznu treba – aspoň nateraz – pokladať rozhodne aspoň tézu, že poeinsteinovská fyzika síce nevyvrátila jeho teóriu a obraz sveta, ale rozvíja, obmieňa a modifikuje ich ďalej. Vychádza sa pritom z Einsteinových vlastných téz a deje sa tak s akousi nevyslovenou prirodzenosťou, založenou na predpoklade, že i on by mal pochopenie pre vedeckú extrapoláciu a tvorivé domýšľanie, vchádzajúce “tými istými dverami, ktoré fakticky sám pootvoril”. Medzi modifikátormi a medernizátormi Einsteina treba spomenúť anglického fyzika Stephena Hawkinga a jeho učiteľa (v súčasnosti kritika) Rogera Penrosa. Tým sporným bodom , okolo ktorého sa krútia (a na ktorom do istej miery aj stroskotávajú) všetky vedecké debaty, je fakt, že “obidve prenádherné veľké teórie, predstavujúce piliere súčasnej fyziky” (teda kvantová mechanika a všeobecná teória relativity), sú síce samy osebe “potvrdené tými najsubtílnejšími experimentmi”, ale na druhej strane sú priam čudesne “nezlučiteľné jedna s druhou”. Na to, aby sa celá záležitosť dala definitívne uzavrieť, je celý “poeinsteinovský obraz sveta” preveľmi v pohybe a v stave polemík medzi špecialistami. (Dnes fyziky spochybňuje dokonca aj možnosť, že by sa v tejto veci dalo vôbec k nejakému definitívnemu záveru dospieť.)

V istom príhovore z tridsiatich rokov, z ktorého sa zachoval zvukový záznam (ďalej je reprodukovaný doslovne), vyznal sa Einstein zo svojho osobného náboženstva, svedčiaceho o ozajstnej humánnosti a duchovnej hĺbke. “Neverím v slobodu vôle,” povedal pri tejto príležitosti. “Celý svoj život mám a pamäti Schopenhauerove slová, že človek môže pokojne robiť to, čo chce, ale nemôže chcieť to, čo by chcel. To ma núti zmieriť sa s ľudskými činmi aj vtedy, keď ma zarmucujú. Toto poznanie neslobody vôle ma chráni pred tým, aby som sám seba a ľudí okolo seba bral príliš vážne ako jednajúce a úsudky vynášajúce indivíduá; preto ani nestrácam humor. Nikdy som sa nepechoril za slávou ani za prepychom, a dokonca nimi značne opovrhujem. Moje zanietenie za sociálnu spravodlivosť mi nejeden raz spôsobilo konflikty s ľuďmi, ale rovnako to bolo aj v prípade môjho odmietania akýchkvek väzieb a závislostí, ktoré sa mi nezdali absolútne nevyhnutné. Stále mám v úcte jednotlivca a prechovávam neprekonateľný odpor voči násiliu a spolkárčeniu. To všetko sú dôvody, prečo som pacifista a antimilitarista, prečo odmietam akýkoľvek nacionalizmus, aj taký, ktorý sa tvári ako vlastenectvo. Vždy som pokladal za nespravodlivé všetky výsady vyplývajúce z postavenia či majetku a takisto za neoprávnený považuje m pohnaný kult osobnosti. Prikláňam sa k ideám demokracie, hoci dobre viem aké nevýhody má táto štátna forma. Sociálnu spravodlivosť a hospodársku ochranu jednotlivca som vždy pokladal za dôležité ciele štátneho spoločenstva. Vo svojom každodennom živote som síce typický osamelý bežec, ale vedomie, že je tu kdesi akési neurčité spoločenstvo tých, ktorí sa usilujú o pravdu, krásu a spravodlivosť, mi nikdy nedovolilo pripustiť si pocit osamelosti. To najkrajšie a najhlbšie, čo človek môže zažiť, je precítenie tajuplnosti. To motivovalo všetky hlboké ľudské snaženia v umení aj vo vede. Ten, kto nezažil tento pocit, pripadá mi, aj keď nie hneď ako mŕtvy, ale rozhodne ako slepý. Precítenie, že za všetkým tým, čo sa dá zažiť, sa skrýva aj čosi, na čo náš duch nestačí a čoho krásu a vznešenosť dokážeme uchopiť iba sprostredkovane a v podobe nejasného odrazu, to je moja viera a v tom to zmysle sa pokladám za veriaceho. Stačí mi, ak môžem túto tajomnosť s obdivom tušiť a ak sa na základe toho, čo vystupuje do popredia v javovej oblasti štruktúry bytia, plný pokory môžem pokúšať získať aspoň matný obraz aj duchovne.”

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka