Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Božena Slančíkova-Timrava (1867 - 1951)

- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici

- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry

- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila  sa v rodine fa­rára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a  vzťahy medzi ľuďmi. De­din­skú tematiku spracovala v prózach  Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v  nich problematiku kapitálu novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí  ľudí.

poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po pan­skej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho sprá­vanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kos­tolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá sa­tira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.

Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým živo­tom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, povied­kach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.

 

 Ťapákovci

 Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria  Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo.

Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa - kráľovná. Základný konflikt poviedky vy­tvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život Ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nako­niec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechá­dzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch od­lišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.

Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (životná tragédia Anče - zmije). Obe sa navzájom prelínajú a doplňujú. Anča - zmija patrí k najtragickejším postavám v Timraviných poviedkach. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá, až nežná, ale osobné ne­šťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných).

V tejto, ale aj v ostatných dedinských prózach využila autorka niekoľko spôso­bov pri vytváraní postáv. Najjednoduchším bol spôsob využitia miestnych prezý­vok a prezývok pridávaných k menu (napr. Anča - zmija, Iľa - kráľovná a pod.), vystihujúcich spravidla základnú charakterovú črtu.

Zložitejšie boli charakteristiky objektivizované, t.j. podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najdokonalejšia je charakteristika vyslovovaná samotnými postavami, funkčne zapojená do rozví­jania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak postupne prerastajúca do charakte­ristiky spoločensko-triednej. Takýmito postupmi sa podarilo Timrave vytvoriť jedinečné typy, figúry i figúrky z novohradskej dediny i umelecky náročný obraz psychologicky a sociálne diferencovaného dedinského kolektívu.

novela SKON PAĽA ROČKU

Paľo Ročko - chudobný, biedny človek

Zuza - Paľova žena, pekná, mladá, prísna

Mara - Paľova matka

- V tejto poviedke zachytila autorka na osude slov. človeka dýchajúceho atmo­sféru povojnového života, poznačeného náladami živelnej vzbury i revolučnými myš­lienkami doby, dôsledky deformačného vplyvu biedy a chudoby na citovú i mravnú stránku ľudského života. Nastolila tu problém plnohodnotných vzťahov ľudí, otázku poranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorý tvárou v tvár smrti zvažuje svoje činy, ich dôsledky a príčiny.

- autorka využíva princíp prelínania vonkajšieho a vnútorného deja, doplňovaný kombináciou dvoch časových línií: prítomnosť udalostí a dejov odohrávajúcich sa v minu­losti, ale cez vedomie Ročkovo zasahujúcich aktívne do súčasnosti, do jeho mys­lenia i činov.

Paľo Ročko ochorel, hneď ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krok spraviť svojej matke, lebo ho ničím nepodporovala. Jeho žena Zuza, ktorá bola mladá a pekná nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili a Zuza ho poháňala neustále praco­vať. Myslela si, že jej muž si chorobu len namýšľa. Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý, unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala su­seda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Pre­ľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať.

Paľo musel ležať. Zuze sa nepáčilo ani jeho polihovanie ani choroba a v duši uznávala, že je potrebné pracovať, lebo ak sa oddá chorobe, tak skoro ne­ozdravie. Paľo chcel žene pomôcť, ale nemohol. Trpel takou bolesťou, že už po­mýšľal na doktora, ale nevedel akoby sa k nemu dostal. Vedel, že pán farár by dal koč a že by mu aj pomohol keby ho Paľo neoklamal a nenadával naň. Choroba mu nedala už ani spávať, upadol do horúčky a začal blúzniť. Zrazu sa mu zažiadalo polievky z fary a posielal pre ňu Zuzu. Najskôr odmietala, lebo sa hanbila ísť na faru pre klamstvo. Klamala muža, že tam bola a nechceli mu ju dať. Ne­skôr, keď videla, že mu je horšie, prosila ľudí, aby išli za ňu prosiť na faru o polievku. Nikto nechcel ísť, lebo každý vedel, že oklamali farára. Keď sa dozvedeli o Paľovi na fare, poslali ku nim slúžku aj s polievkou. Paľo ju z chuti zjedol a bol rád, že im farár odpustil. Zuza si myslela, že ho polievka uzdraví. No mýlila sa. Jej muž práve prišiel na koči od farára. Bol u doktora. Mal ísť na operáciu, kým nebude neskoro. No Paľo nešiel. Preležal i ďalšie dni v horúčke a naďalej blúznil. Teraz už nechcel polievku z fary. Chcel vidieť svoju matku, ktorú vyhnal z domu a udobriť sa s ňou ako s farárom, lebo vedel, že čoskoro umrie. Zuza bola zľakaná a nevedela čo robiť. Keď sa už nemohla po­zerať na Paľa ako trpí a volá na mater povedala si. „Už nedbám o nič. Pretrpela som pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila." Zuza šla a vyrozprávala materi, s ktorou sa hnevala ako je s Paľom zle, že ju chce vidieť, no ona povedala: "Ja sa nezmilujem a nezľúbi sa mi". Zuza odišla domov. Paľo chcel ísť na operáciu, ale už to mal zanedbané a tak ho neoperovali. Už mu iné nezostávalo ako čakať na smrť v posteli. Neprestajne kričal na mater. Zuza chodila za ňou, ale zbytočne. Až keď jej začali dohovárať susedia, aby mu odpustila a išla za ním začala rozmýšľať a uvedomila si, že mohla byť lepšou matkou, lepšie sa správať k synovi, nestarať sa koho si vezme za ženu. Po týchto výčitkách jej nedalo neísť k smrteľnej posteli svojho syna. Po príchode materi do domu sa Paľova tvár premenila, bola zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Jej ubiedená tvár prijala mäkký výraz tváre. Bolo jej ľahšie, že mu mohla odpustiť. Paľo žiadal k sebe ešte aj ženu s malým dieťaťom a potom už zavrel oči. Na jeho tvári sa rozlial pokoj.

„Oddýchne si už teraz, a potom ...potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil - toho tretieho kríža bol zbavený."

Téma: zobrazenie dediny a pomerov na dedine.

Hl. myšlienka: zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí - lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Túžba človeka po zmie­rení vo chvíli, keď vie že jeho život sa chýli ku koncu.

„láska sa pri biede minula"

„veď len preto zhrešil, že bol v biede"

„ľahko majetnému byť dobrým"

„Ale keď niet ani toho najpotrebnejšieho, človek do hriechu ľahko upadne. Tam je po láske, tam je v rozpore s celým svetom."

Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať - druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku.

Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti.

Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohradských dedín. Po­znala ako málokto drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Po­stŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidieckej inteligencie a jej vzťahu k ľudu. Vo svojom diele sa prejavila ako originálny umelec. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy i osobitý ironický tón.

Autor: Tomáš Bella (tomas@bella.as)
URL: http://kvas.cdtip.sk/maturita.htm
Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka