Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Gaet keeping

na základe štúdia literatúry, návštevy mediálnych pracovísk a vlastného pozorovania televízneho vysielania uveďte všetky postupy, ktoré v mediálnej praxi vedú k skresleniu sprostredkovaného významu o predkamerovej udalosti alebo jave.

     Komunikačný vzťah medzi divákom ako absorbentom a televíziou ako expedientom je jednosmerný s určitou nepriamou spätnou odozvou formou ohlasov na vysielanie, ale televízia celkovo ako médium je nedemokratická, je len prostriedkom prenosu informácií, prostriedkom oznamovacím, ktorý nie je vhodný na dialóg. Spoločenským prostredím je síce vnímané ako pozitívny zdroj informácií, avšak o skutočnosti tok informácií býva usmerňovaný mnohými činiteľmi.

Pri definovaní masmédia ako prostriedku umožňujúceho prenos informačných obsahov k relatívne veľkému počtu ľudí rozptýlených na relatívne veľkom priestore podľa možnosti bez časového oneskorenia sa neuvádza druh informácií, ktoré budú prenášané ani spôsob, podľa ktorého sa určí, aké informačné obsahy budú prenášané. Predpokladá sa však, že špeciálne informácie budú prenášané médiami na to špecializovanými (hudba - hudobné stanice atď.), no keďže všeobecných informácií je nepreberné množstvo, je potrebné určitým spôsobom ich triediť, aby divák nebol zavalený obrovským množstvom informácií, funkciu informačného sita za neho vykonávajú médiá. Je to do značnej miery veľmi spoločensky a ekonomicky užitočná funkcia, pokiaľ je však tento proces nezávisle riadený bez určitých nátlakov, príkazov a obmedzení podľa pravidiel a zásad umožňujúcich racionálny výber sprostredkovaných obsahov a ich spracovania (vyberať podstatné fakty zo všetkých spoločenských oblastí, neponúkať jednostranný pohľad, poskytovať priestor  na dialóg a vyjadrenie, poskytovať nezainteresované iba konštatačné komentáre atď.). Špeciálne vysielania majú len úzky okruh absorbentov, vysielanie pre väčšinový okruh divákov musí byť poňaté viac všeobecnejšie, aby informačný obsah bol schopný upútať pozornosť.

Existujú rôzne formy potláčania a zvýrazňovania určitých správ, vo všeobecnosti nazývané gate keeping (stráženie vstupu, brány). Gate keeping, služba určitým cieľom prostredníctvom zadržiavania a zvýrazňovania určitých informácií môže byť aj nevedomé najmä pri rutinnosti postupov spracovania, no má priamu súvislosť so slobodou rôznych typov médií.

Z médium s najväčšou slobodou je považovaná kniha, aj keď sa vyskytuje na relatívne okrajovom postavení pôsobenia na absorbenta. Noviny sa pri svojej existencii viacej opierajú o politické funkcie, ktoré sú im pripisované zaisťovaním kolobehu ekonomických a politických informácií. Závažným faktorom je však silná ekonomická závislosť (ako je však aj u ostatných médií), ktorá je účinnou zbraňou nátlakových a záujmových skupín (lobby), ktoré tak cez ekonomickú stránku  podnikania tlačových aj televíznych  médií získavajú svoju moc. Ide o vlastníkov, inzerentov, vonkajšie prostredie, ktoré však zahŕňa aj divákov, pretože tí svojím správaním a vyjadrovaním súhlasu či nesúhlasu s prezentovanými informáciami (formou kúpy či nekúpenia si daného printového média, alebo sledovania programu danej televíznej stanice) taktiež významne ovplyvňujú výber správ, ktoré chcú dostávať a ktoré ich zaujímajú. Tomu sa musí vydavateľ prispôsobiť, ale aj napriek tomu ešte zostáva značná možnosť gate keepingu v rukách rôznych skupín redukovať alebo násobiť obsahy v danom okruhu preferovanom divákmi či čitateľmi. 

Televízne a rozhlasové vysielania majú viac obmedzenú politickú slobodu aj tým, že sú schopné viac ovplyvňovať a tak sa na nich viac zameriava pozornosť a nátlak. Taktiež majú funkciu služby verejnému záujmu 'všeobecnej informovanosti', čo by však malo prispievať k väčšej nezávislosti. V skutočnosti však nezávislé televízie sú najviac závislé od reklamných príjmov a tak veľkí inzerenti majú veľkú moc, ktorá nemusí byť prejavovaná priamo, ale aj skrytou reklamou či už ekonomickou alebo politickou. Tým však, že sa televízia stáva podnikaním, oslabuje sa možnosť politického vplyvu a zvyšuje sa možnosť ekonomického vplyvu, ovplyvňovanie informačných obsahov trhom alebo vlastníkmi.

U káblových a telekomunikačných sieťach je sloboda väčšia, nakoľko nepracujú pre masu, ale konkrétnych užívateľov s predplatenými službami a pracujú s nepolitickými obsahmi ako fikcia, zábava a hudba. Aj keď majú všetky tieto oblasti určitý politický potenciál, k ich zneužitiu väčšinou nedochádza, iba v totalitných spoločnostiach. Ich kontrola v demokratických krajinách je minimálna, už aj kvôli ich monopolnému postaveniu, ponechávajú sa voľnému pôsobeniu trhu. „Všeobecne platí, že pôsobenie v oblasti fikcie, hudby a zábavy má väčšiu nádej uniknúť pozornosti než pôsobenie, ktoré sa bezprostredne dotýka sociálnej reality.“[1]

Pri slobode však vyvstáva otázka: „Prečo vlastne kontrolovať?“.

„Tam, kde je sloboda (masmédia), je iba málo regulačných opatrení a nepatrný kontrolný aparát.“[2] Čím väčšia je spoločenská závažnosť sprostredkovávaných obsahov, tým väčšia je aj potreba dozoru nad nezneužívaním masmédií, pretože nesú nebezpečie potenciálneho prenosu spoločensky škodlivých obsahov. Ale zase môžu priniesť nové pohľady, ktoré nemusia byť negatívne či deštruktívne. Vývoj masmédií v súčasnosti vedie k potláčaniu radikálnych nálad a protestov pre dosiahnutie väčšej stability. Film napríklad unikol politickým tlakom (okrem totalitných systémov), podrobuje sa iba spoločenským normám citlivým na výskyt násilia a podobne. Masmédiá s vysokou mierou sledovanosti potrebujú účinnú kontrolu v oblasti ako politickej (kvôli nepreferovaniu určitej strany, hnutia, smeru alebo jednotlivca), tak aj zábavno-informačnej kvôli veľkému emocionálnemu dosahu vysielaných obsahov, jednoducho je potrebná kontrola v záujme verejnosti. Avšak táto kontrola, preferovaná najmä u súkromných televíznych staníc, sa nesmie zvrhnúť na cenzúru a na kontrolu nad médiom, ktorá by obmedzovala slobodu vysielaných obsahov. Má sa zameriavať na obsahovú a tematickú vyrovnanosť vysielania, na pravdivosť, nezainteresovanosť obsahov a objektivitu. Čím je vysielaný obsah kultúrne či komunikačne žiadúci, tvorivý alebo vážny, tým menšie obmedzenia sú mu kladené. „Vedie k tomu mnoho zložitých dôvodov, mimo iného aj skutočnosť, že umenie a obsahy vyššej mravnej závažnosti obvykle neoslovujú početnejšie publikum a v riešení mocenských vzťahov sú chápané len okrajovo.“[3]

Spoločenská kontrola a ovládanie médií:

Druhy kontroly a riadenia:

-         Kontrola obsahu z politických dôvodov.

-         Kontrola obsahu z kultúrnych a (alebo) morálnych dôvodov.

-         Kontrola infraštruktúry z technických dôvodov.

-         Kontrola infraštruktúry z ekonomických dôvodov.

Doprovodné podmienky a zdôvodnenia:

-         Väčšia možnosť politického rozvracania.

-         Väčší morálny, kultúrny a emocionálny vplyv.

-         Väčšia možnosť uplatnenia kontroly a riadenia.

-         Viac ekonomických podnetov k regulácii.[4]

 

Z uvedenej tabuľky vyplýva, že politický vplyv je najzávažnejší a voči nemu je najdôležitejšie zamerať kontrolu a ovládanie. No kontrola proti politickému zneužívaniu je už sama politickým zneužívaním, pretože nie je možné zabezpečiť nezávislosť kontrolných orgánov. Ostatné dôvody pre kontrolu sa stávajú len oficiálnou zámienkou a dôvodom pre samotný akt kontroly.

Proces masovej komunikácie je do značnej miery neosobný, s odstupom tvorcu či sprostredkovateľa, je vypočítaný a manipulatívny. „Ak je tomu tak, alebo nie, konzument média býva často ponímaný ako pasívny pozorovateľ už len preto, že jeho možnosti nejako sa do komunikačného procesu zapojiť (napríklad odpoveďou alebo reakciou) sú veľmi obmedzené alebo žiadne.“[5]

Média a moc

Médiá sú nevyhnutne previazané s politickou a ekonomickou silou, sú predmetom boja o ovládnutie a sprístupnenie a sú predmetom politickej, ekonomickej a zákonnej regulácie. Považované sú taktiež za účinné nástroje moci s potenciálnou schopnosťou uplatňovania vplyvu.

Potenciál médií uplatňovať moc:

-          Priťahujú a usmerňujú pozornosť verejnosti.

-          Presvedčujú v záležitostiach názorov a viery.

-          Ovplyvňujú chovanie.

-          Usporiadavajú výklad reality.

-          Prepožičiavajú status a legitimitu.

-          Rýchlo a obšírne informujú.[6]

Toto všetko sú zvlášť dôležité dôvody pre boj o médiá (najmä televíziu) ako prostriedku získavania a zväčšovania moci. Dôležité fakty, ktoré chceme zvýrazniť, môžeme zdôrazňovať redundanciou, častým opakovaním, ktoré je výhodné aj pre potlačenie šumov sprevádzajúcich komunikáciu. „Masmédiá reagujú na domáce a spoločenské tlaky a očakávania svojho publika, odrážajú a vyjadrujú národné záujmy a niekedy im aj aktívne slúžia, pričom sú ovplyvňované mocnejšími inštitúciami a jednotlivcami.“[7]

Ovplyvňovanie informačných obsahov sprostredkovaných predkamerových javov sa môže diať pri dvoch fázach výroby mediálnej informácie – pri výbere a spracovaní tém. Problém gate keepingu (pojem zavedený Kurtom Lewinom - sociálnym psychológom v roku 1947)je vlastne proces, ktorým sa v médiách robí výber správ zo všetkých dostupných informácií. Prejavuje sa nápadný sklon zdôrazňovať subjektívny charakter rozhodovania pri výbere a hlavné vplyvy môžeme rozdeliť na organizačné a ideologické (podľa Mcquaila). Vplyvy organizačné súvisia s bežnou rutinou redaktorských a novinárskych postupov a prístupov k predkladaným a zozbieraným faktom, avšak ideologické sú zapríčinené vžitými hodnotami, kultúrnymi tlakmi, ktoré nie sú individuálnej povahy ale pramenia zo sociálneho a štátneho statusu masmédia. Najviac je problém zadržiavania, pozmeňovania alebo upravovania správ badateľný v politicko-ekonomickom spravodajstve, nakoľko tu je možná istá manipulácia, pretože diváci nemôžu porovnávať zachytené so skutočnosťou, lebo im ju masmédiá iba sprostredkovávajú a až podľa sprostredkovaného obsahu si utvárajú vlastný názor. Tento názor je však dosť nestály, pretože diváci vnímajú spravodajstvo s odstupom, nie je veľmi dôveryhodné, nakoľko sa predpokladá určitá manipulácia s ním. Kultúrno-zábavné programy sú ťažšie zneužiteľné, ale takéto zneužitie je v nich menej badateľné, lebo sa nedotýkajú reality, prostredníctvom uvoľnenej atmosféry sa pozmenený obsah ľahšie zafixuje.

Prvostupňové ovplyvňovanie obsahov  začína tam, kde si vzniknutú udalosť, ideu alebo nápad niekto všimne a dá im možnosť na realizáciu. Redaktori, novinári môžu takéto uverejniteľné správy ponúknuť šéfredaktorovi či nadriadeným a zodpovedným za obsah vysielania. Títo ich podľa úplne subjektívneho postoja posúdia a námet na správu či reportáž schvália alebo zamietnu. „Hlavné faktory ovplyvňujúce konečný výber je možné zhrnúť pod položky: ľudia, miesto a čas obvykle v nejakej vzájomnej kombinácii.“[8]                                                                                       

MIESTO- vplyv miesta na výber informácií je zrejmý najmä vo fyzickej vzdialenosti od miesta vzniku správy. Fyzická blízkosť je výhodou nielen z hľadiska diváka, ktorý dostáva správy z okolia, ktoré ho zaujímajú, ale aj pre spracovateľa, ktorý má ľahšie dostupné zdroje. Čím bližšie je udalosť k miestu bydliska publika, tým väčšia je možnosť, že bude zaznamenaná. Blízkosť výskytu správy môže byť potlačená štátnou mocou alebo  vlastným charakterom správy či jej rozsahom. Správa, ktorá nemá overiteľné miesto konania nie je správou. Správy sa skladajú z toho, čo vyčnieva nad bežnosť, čo sa vymyká normálu a bežnému oku pozorovateľa. Iba tak je možné zabezpečiť, aby správa bola pre diváka zaujímavá. Keďže správy sa líšia nielen tematicky, ale i teritoriálne a sociálne, je potrebné mať vždy na zreteli cieľovú skupinu, pre ktorú vytváram správy, niekedy až prehnane účelovo.

ČAS- má ohromný vplyv na výber samotných správ, pretože on tvorí druhú podstatu správ a mimo ich obsahovej stránky je aktuálnosť práve kritérium úspešnosti, veď čerstvé správy tvoria základ každých informačných obsahov vysielaných prostredníctvom média, ak nie je zamerané iba na zábavu či hudbu. Existuje aj otázka predpojatosti, výberu stále určitým vžitým spôsobom. Ľahšie sa pritom vyberá správa, ktorá je dostupná, má nízke náklady na obstaranie, je blízka moci a elite, poskytne zaujímavosti bez znepokojovania divákov.

Po invencii, nápade či myšlienke sa téma predstaví a posúdi, ak vyhovuje, tak sa zadá do spracovania. Tu taktiež môže čakať nástraha vo forme posúdenia správy ako nevhodnej či nezaujímavej pre diváka, pričom je toto posudzovanie subjektívne a neodvolateľné. Takéto správy, ktoré boli odsúdené na zabudnutie, sa dostávajú na svetlo sveta až v krízových okamihoch, kedy nastáva informačný kľud a tak sú masmédiá nútené použiť aj inak neodvysielateľné. Tu nastáva zlom, keď môžeme strážcov toku informácií považovať nielen za zadržiavajúcich správy a informácie, ale aj povoľujúcich prechod správ, to však iba za krajne nepriaznivých podmienok. Ak je téma informácie schválená, spracuje sa, čo však opäť závisí od subjektivity spracovateľského štábu či jednotlivca, u ktorého nie je možné zaručiť objektívnosť, nakoľko na všetkom je určitý punc autenticity, ktorý charakterizuje konkrétneho novinára alebo redaktora venujúceho sa spracovávaniu konkrétneho problému. Po spracovaní témy sa rozhodne o spôsobe zverejnenia správy, aby bol jej účinok čo najväčší a dosiahla svoj zámerný či skrytý cieľ. Konečnou redakčnou úpravou a korektúrou prejde správa, ktorá je schválená do vysielania a s ktorou súhlasia všetky záujmové skupiny. Ak je táto správa veľmi dôležitá, nie je možné ju odoprieť divákovi, môže byť však ponúknutá v inom svetle, sprevádzaná zainteresovaným komentárom, ktorý nebude nezávislý. Zmena chápania obsahu môže nastať aj spôsobom zoradenia správ do celku, v ktorom budú vysielané, pretože sa dá umelo vytvoriť dojem dôležitosti správy jej zaradením na začiatok bloku správ alebo zmeniť chápanie jej obsahu zaradením do kontextu, z ktorého vyplynú iné súvislosti, než aké sú skutočné.

Vo všeobecnosti môžeme potvrdiť, že informácie sa skutočne môžu a musia zadržiavať už len kvôli funkcii média ako informačného filtra pre pohodlnosť konzumenta informácií, aby dôležité správy nezanikli v kontexte menej významných. Ak sa správa či mediálny obsah stanú sledovanými zo strany novinárov a pracovníkov médií, neznamená to, že budú odvysielané. Vo vnútri média funguje tak rutinný, byrokratický postup ich spracovania ako aj c interný záujmový okruh c, v ktorom sú spracovávané informácie sledované a ich spracovanie nenápadne usmerňované v záujme osôb, ktorých sa obsah dotýka či môže dotknúť alebo ktoré jednoducho majú záujem na tom, aby správa neprešla sitom pre správy. Takéto nechcené a nežiadúce správy sa buď pozmenia na vyhovujúce alebo sa neodvysielajú vôbec. Keďže interné usmerňovanie pracovníkov môže byť nápadné a málo účinné, výhodnejšie býva použiť prepracovanie na vyhovujúci obsah alebo zamlčanie určitých súvislostí, ktoré sa samostatne javia ako banálne, ale v celku dokresľujú informačný obsah. Ak sa pri usmerňovaní pracovníkov médií používa nátlak, často dochádza k úniku či personálu alebo zamlčaných informácií do iného média, čo sa stáva nebezpečným pre záujmové a nátlakové skupiny.

V skutočnosti nie je možné vyhnúť sa kontrole informácií, môže byť však vytvorený právny rámec kontroly a slobody média a ako jeho príklad je uvedený úryvok zo Štatútu Slovenskej televízie:

Čl. 3, odst. 3:

a) Slovenská televízia - ako prevádzkovateľ televízneho vysielania zo zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní - vysiela program slobodne a nezávisle,
b) do obsahu vysielania Slovenskej televízie môžu iné subjekty zasahovať len na základe zákona a v jeho medziach,
c) poslaním vysielania Slovenskej televízie je slúžiť verejnému záujmu, prispievať k utváraniu demokratickej spoločnosti a odrážať jej názorovú pluralitu.

Čl. 3, odst. 4:

 Vysielanie Slovenskej televízie ako celok nesmie preferovať žiadnu názorovú orientáciu, náboženské vyznanie alebo svetový názor, ani záujem nijakej politickej strany, hnutia, skupiny alebo časti spoločnosti.[9]

Globálne sa určité formy gate keepingu môžu považovať za pozitívne, nakoľko sa môže zamlčaním informácií zabrániť panike, výtržnostiam a pod.. Pokiaľ sú však sledované osobné ciele, ide o škodlivú činnosť, ktorej sa však nemôže vyhnúť žiadne masmédium, ani súkromné, ani verejnoprávne. Dôvody spočívajú v neschopnosti zabezpečiť nezávislosť ako personálu získavajúceho a spracovávajúceho informácie, ako aj nezávislosť finančnú. A masmédia musia plniť funkciu výberu spomedzi všetkých dostupných zdrojov informácií a neexistujú objektívne kritériá, ako vykonať výber zo všetkých dostupných prameňov, ale vo všeobecnosti je uplatňovaný výber toho, čo je spoločensky závažné a pre divákov zaujímavé. 


[1] McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 44.

[2] McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 44.

 

[3]  McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 46.

[4] tabuľka podľa: McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 46.

 

[5] McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 59.

[6] tabuľka podľa: McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 60.

[7] McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 147.

 

[8] McQUAIL, D.: Úvod do teorie masové komunikace. Praha 1999, str. 243.

 

[9] Zdroj: www.stv.sk

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka