Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Untitled Document Grécka antická tragédia

Autor referátu: Vladimír Čičmanec

Začiatky tragédie, ako vrcholného prejavu umeleckej tvorby sú späté s obdobím Peisistratovej vlády (6. stor. pred n.l.). Grécka spoločnosť prešla od homérskych čias prenikavými spoločenskými zmenami. Rozpadla sa rodová spoločnosť, majetok, dovtedy v rukách rodovej šľachty, sa postupne dostáva do rúk novej spoločenskej vrstvy, nearistokratickej, rozvíjajúcej sa s postupným rastom obchodu v provinciách. Bohatstvo vlievalo nové sebavedomie do vrstiev, nespokojných s tým, čo dovtedy znamenali. Slobodný občan sa cieľavedome začal biť o svoje práva, ideálom väčšiny sa stalo získať stratenú rovnosť aj pre jednoduchého človeka. Zrodil sa nový pocit individuality a subjektivizmu. Nemožno sa preto diviť, že týmto náladám už nevystačovala epická poézia, objektívne opisovanie sveta a jeho dianí, do popredia sa húževnato predierala lyrika, poézia vrcholne subjektívna, predstavovaná trojicou slávnych básnikov - Alkaiom, Sapfo a Anakreontom.
Stupňujúcemu sa spoločenskému kvasu však napokon prestala vyhovovať aj lyrika. Človeka neuspokojovalo, že mohol počúvať o svojich náladách a pocitoch, chcel už nielen počúvať, ale aj inak vnímať všetko, čím žil. Človek chcel teda počúvať o sebe a vidieť sa ako zápasí a víťazí. A tak Peisistratos zavedením pretekov v tragickom básnictve len vyhovel vkusu novej spoločenskej triedy. Je len prirodzené, že svoje novoty používal aj pre politické ciele. Chcel zlomiť moc starej šľachty, a preto sústavne narúšal jej vplyv nad náboženstvom. Tragédia sa vo svojich začiatkoch priamo upína na boha Dionýza. Zavedenie pretekov v tragédii znamená ešte jednu vec - preteky pozdvihovali kultúrnu úroveň aténskeho ľudu a pomáhali ho stmeľovať v národ. Nová umelecká forma sa stala výrazom pokroku, vznik starogréckej tragédie sa nerozlučne spojil s materiálnym povznesením aténskeho ľudu a každý stupeň jej vývoja bol odrazom vývoja samotnej spoločnosti.

Antická tragédia (grécke tragóidiá - capí spev) býva hodnotená ako najvýznamnejší dramatický žáner antického Grécka.. Tragédie spracovávali predovšetkým mýty, historické témy len výnimočne. Tieto mýty diváci poznali a tak mohli autori prispôsobiť diela dobovým problémom, či zamerať sa na určité znaky vtedajšej spoločnosti. Tragédia zaznamenala najväčší rozvoj v 5. stor. pred n.l., keď predstaveniam prihliadali prakticky všetci občania Aténskeho štátu i okolia, a tragédia sa stala mocným nástrojom pôsobenia. Bol to slávnostný žáner, ktorý spájal hovorené slovo so spevom a tancom. Do deja zasahoval zbor - chór. Námetom bol nerovný boj hrdinu, obdareného nadpriemernými schopnosťami, so silami, nad ktorými nemôže zvíťaziť a ktoré ho nakoniec zahubia. Veľmi dôležitá je jednota času, miesta a deja. Klasická tragédia má záväznú kompozíciu:
1. expozícia (úvodná č2. asť), uvádza diváka do č3. ias a prostredia deja a oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi.
4. zauzľovanie deja, č5. iže kolízia (zápletka) je udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja
6. kríza (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami
7. peripetia, č8. iže neč9. akaný dejový obrat ako retardujúci prvok
10. katastrofa, č11. iže riešenie konfliktu, hoci aj katastrofickým spôsobom

V gréckom divadle smeli hrať len muži, všetky ženské postavy hrali muži, preto používali masky. Ich použitie si vyžadoval aj fakt, že v hrách vystupovalo viac postáv ako hercov, takže každý herec hral v jednej hre viacero postáv. V závislosti od typu hry nosili herci tragické alebo komické masky. Herci boli oblečení v kostýmoch, ktoré siahali od krku až po päty a nosili čižmy zvané kothornoi. Grécke amfiteátre sa síce vyznačovali veľmi dobrou akustikou, ale herci museli mať aj napriek tomu silné hlasy, ktoré bolo počuť až do zadných radov. Herec, ako napríklad Sofokles vo svojich prvých hrách, ktorý takým hlasom nedisponoval musel herctvo zanechať.
Predvádzanie tragédií malo ráz súťaží, súťažiaci predviedli tri tragédie niekedy spojené v trilógii a jednu satirickú drámu. Veľmi vysokú úlohu v deji zohrával zbor, ktorého dôležitosť presadzoval najmä Aischylos. Vystupovanie zboru potom zaberalo väčšinu textu. Tragédia začínala prológom, potom prišiel nástup zboru a jeho odchodom tragédia skončila. Dialogické časti sa tak so spevom striedali veľmi zriedka, niekedy bol vložený zborový tanec či žalospev. Aischylos zaviedol druhého a potom v Orestei i tretieho herca, ktorého úlohu potvrdil následne Sofokles. Vzhľadom k počtu hercov je jasné, že jeden herec zastával viac rolí, a preto herci používali veľké množstvo masiek. S väčším množstvom hercov bol spojený i úpadok zboru, ktorý najprv Sofokles obmedzil a neskôr zaplňoval zbor len medzeru medzi jednaniami. Ešte väčšie obmedzenie priniesol Euripides. Úpadok tragédie začína v 4. storočí p.n.l. a je spojený s krízou Gréckeho svetonázoru. Tragédia sa už nezaoberá riešením vážnejších problémov, i hrdinovia nadobúdajú podoby bližšie normálnym ľuďom.
Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka