Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


GRÉCKA KULTÚRA V 5. - 6. STOROČÍ PRED NAŠÍM LETOPOČTOM

MATERIALISTICKÍ FILOZOFI 5. ST. P.N.L.

Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohoa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov. Anaxagoras riešil túto otázku pomocou ueenia o "zmenách" všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné eastice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto easticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z eiastoeiek mäsa - mäso, ati. Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho ueenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu eastice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a naj3ahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvet3oval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - "priate3stva" a "nenávisti", ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov. Ove3a dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých ueení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Ueenie o atómoch - nedelite3ných easticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ialej ho rozvinul Demokritos. Základom ueenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady : 1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedelite3ných atómov, ktoré sa líšia len svojou ve3kosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú 2.) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou. Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci. „A nie nevzniká z nieoho ani nezaniká v nie" - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o veenosti (nestvorite3nosti a neznieite3nosti) hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody. V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši. V oblasti spoloeenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť eloveka na prírode. Svojím politickým zmýš3aním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie. Anaxagoras tvrdil, že Slnko a ostatné hviezdy nie sú nie iné ako rozžeravené kamene. Mesiac je pod3a Demokrita kamenná masa pokrytá horami práve tak, ako je aj Slnko obrovský balvan, ktorý sa otáeaním rozžeravil.

SOFISTI

V boji medzi antickým materializmom a idealizmom došlo hlavne v Athénach, ktoré boli v 5. a 4. st. p.n.l. hlavným strediskom ntelektuálneho života celého Grécka. Upevnenie demokratického zriadenia v Athénach, rozvoj súkromnovlastníckych vzťahov, živé styky s mnohými gréckymi mestami, ustaviené styky s inými národmi - to všetko vytvorilo priaznivé podmienky pre einnosť tzv. sofistov ("ueite3ov múdrosti"). Napätý politický zápas, prejavujúci sa v ustaviených debatách v 3udovom sneme a na súde, vyvolával záujem o otázky práva, štátu a morálky. Tento boj si žiadal aj zvládnutie reeníckeho umenia "rétoriky" a umenia viesť spor "eristiky". Týmto novým potrebám vychádzali v ústrety práve sofisti, ktorí cestovali z jedného mesta do druhého a za peniaze - niekedy i dosť ve3ké - ueili svoje umenie každého, kto ho chcel ovládať. Pre sofistov je charakteristický záujem o problémy 3udského poznania. Predstavite3 tzv. staršej sofistiky Gorgias vyslovil tvrdenie, že je možné úspešne dokázať to, že svet sa nedá poznať, ako to, že vôbec existuje. Georgiov súeasník Protagoras popiera existenciu pravdy, ktorá je nezávislá na 3udskom poznaní. „Elovek je mierou všetkých vecí, existujúcich ak existujú a neexistujúcich ak neexistujú". „Zmysly sa nemôžu mýliť a preto majú pravdu všetci 3udia a právd je to3ko, ko3ko je 3udí". V oblasti spol. vzťahov považoval Protagoras v súhlase so svojimi polit. názormi za pravdu to, eo sa zdá byť pravdou väešine obeanov. Protagoras mal ako skeptik, ktorý popiera existenciu objektívnej pravdy, pochybnosti dokonca o existencii bohov. Ak bol Protagorov skepticizmus v mnohých oh3adoch odrazom naliehavej nutnosti odstrániť prežité tradiené predstavy, tak filozofické ueenie tohto vynikajúceho gréckeho sofistu bolo samo o sebe ústupom od materializmu a tajilo v sebe možnosti pre reakené zámery. Protagorova ia3šia téza znela : „Elovek je mierou všetkých vecí". O ueení mladších sofistov sa nám dochovali len skromné správy. Niektorí z mladších sofistov boli blízki záujmom a názorom demokratických vrstiev. Rozšíril sa u nich pojem "prirodzeného práva". Lykofron považoval urodzený pôvod za výmysel. Najialej zo všetkých pokroeil v tomto smere Antifon. Napísal spis "O pravde", v ktorom hovorí : „Všetci sme od prírody rovnako zrodení, aj barbari, aj Gréci".

S O K R A T E S

Skepticizmus a krajný relativizmus, ktoré sa rozšírili medzi sofistami, otvoril cestu novému filozofickému smeru, ktorý sa snažil vyriešiť problém poznania zo stanoviska dôsledného idealizmu. Základy tohto smeru položil Sokrates (469-399). Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého").

P L A T O N

Sokratov žiak a stúpenec Platon (429-347) založil v Athénach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platona a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Pod3a Platonovho ueenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine tieoom skutoeného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Pod3a Platona môže elovek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrte3ná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí. Vo svojom diele "Ústava" rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie obeianskej obeiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Obeania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spoloene a prostý 3ud (remeselníci, ro3níci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoloeenské vrstvy.

A R I S T O T E L E S

Platonov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväeší myslite3 staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platonovej filozofie. Pod3a jeho názoru nemôžu Platonove idei vysvetliť ani príeiny vzniku, ani príeiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platonových ideách h3adali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie. V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platonovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta. Za aktívnu prapríeinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríeinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbate3a v prírode - k "forme všetkých foriem", ako k základnej prapríeine a zároveo´koneenému cie3u všeobecného vývoja, t.j. k bohu. V sociálnych otázkach zastáva Aristoteles úplne stanovisko otrokárskeho rádu: otroctvo považuje za prirodzený stav pre "barbarov", súkromné vlastníctvo má za základ panstvo plnoprávnych obeanov.

HISTORIOGRAFIA -

H E R O D O T O S, T H U K Y D I D E S

Významným medzníkom v rozvoji historických vied v 5.st. bolo dielo Herodota Halikarnasského, ktorému dala antická tradícia eestný názov "otec dejepisu". Herodotos mnoho cestoval, navštívil krajiny Blízkeho východu, brehy Eierneho mora a žil voVe3kom Grécku. Hlavným cie3om jeho diela, ktoré bolo neskôr rozdelené na 9 kníh pod3a poetu Múz, bolo podať výklad dejín grécko-perzských vojen. Prvé štyri knihy sú venované prevažne dejinám Východu, I. a III. knihy dejinám Asýrie, Babylonu a Perzie, II. kniha dejinám Egypta a IV. kniha Skythii. Tieto knihy boli akýmsi úvodom k hlavnej easti jeho diela a mali objasniť dejiny vzájomných vzťahov medzi Grékmi a "barbarmi" v období pred grécko-perzskými vojnami. V jeho diele sa už objavilo neskoršie tradiené delenie sveta na tri diely: Európu, Líbyu (Afriku) a Áziu. Do prvých kníh Herodotovho diela je vložených mnoho jednotlivých epizód, ktoré majú ráz samostatných noviel. Herodotos ve3mi jemne zdôrazooval ich samostatnosť, eo sa tiež prejavilo ako vo zvláštnostiach štýlu, tak aj v legendárne rozprávkovom podaní obsahu. Herodotos sám týmto legendám akosi zvlášť neveril a používal ich len ako umelecký prostriedok k oživeniu svojho rozprávania. Vrcholom starogréckej historiografie boli Thukydidove (460-395) "Dejiny" (v ôsmych knihách), venované peloponézskej vojne, ktorej sa Thukydides osobne zúeastnil ako jeden z athénskych stratégov. Svoje dielo doviedol Thukydides až k jeseni roku 411 a len smrť mu prekazila, aby ho dokoneil. Xenofon, athénsky aristokrat-spartanofil, ktorý slúžil ako žoldnier v perzskom vojsku, vo svojich spisoch idealizuje oligarchické a monarchické zriadenie a vystupuje ako ochranca "tradieného" po3nohospodárstva.

REENÍCKE UMENIE

Nutnosť vystupovať pred spoluobeanmi s výkladom názorom a politického programu, ostré debaty v 3udovom sneme a easté súdne konania prebudili zvláštny záujem o reeníctvo (rétoriku). Krasoreeenie sa v Grécku cenilo ve3mi vysoko a reeníci svoje reei nielen prednášali, ale vydávali ich aj písomne. Vzor súdneho krasoreeenia sú reei, ktoré predniesol Lysias. Vynikajú jednoduchosťou a struenosťou, lebo d3žka doby povolená pre výstup sa ureovala vodnými hodinami (klepsidrou), eistotou jazyka, ktorý neužíva archaizmov alebo neologizmov. Lysiove reei sú verným obrazom spôsobu života a mravov v Athénach: k eitate3ovi približuje invalida, ktorému vzali podporu, žalobcu uplatoujúceho nároky na nedospelé deti, ktoré okradol porueník, muža, ktorý zo žiarlivosti zabil svojho soka,... Úplne inej povahy sú slávnostné reei Isokratove, ureené pre verejné zasadania. Isokrates bol majstrom dlhých reeníckych periód, ktoré vynikali logickým a rytmickým elenením. Statoeným obrancom demokratických zásad bol Demosthenes, najväeší reeník staroveku. Bol jedným z najnebezpeenejších a najhúževnatejších odporcov Filipa II.

GRÉCKA LITERATÚRA V 5. A 4. ST.PNL. DIVADLO

5. a 4. st. je charakterizované rozvojom tragédie a komédie, t.j. lit. žánrov, ktoré sú spojené s divadlom. Divadlo v Grécku vznikalo z kultových obradov spojených s oslavami Dionýza, boha umierajúcej a znova sa rodiacej prírody, ochrancu vinárstva. Zvláštne zariadenie ("enkyklema"), umožoovalo zvajenie bohov a hrdinov, vznášajúcich sa vo vzduchu, ktorí vnášali do deja neeakané rozuzlenie. Predstavenia spravidla riadil sám autor tragédie alebo komédie. Ten aj easto vystupoval ako herec, ale zbor, ktorého úeasť bola vo všetkých oblastiach gréckeho umenia nepostradate3ná, pripravovali tzv. "choregovia" na svoj vlastný náklad ako eestnú verejnú povinnosť - "leiturgiu". Athénski obeania dostávali zo zvláštnej pokladnice "theorikon" - zvláštny finanený príspevok k návšteve divadla. Aristoteles vo svojej "Poetike" hovorí, že námetom tragédie musí byť významná udalosť. Tragédia nerozpráva len o náhodnej, ojedinelej udalosti. Ojedinelá udalosť býva v tragédii zobecnená. Vzrušujúca výraznosť obrazov klasickej gréckej tragédie, prísnosť a dokonalosť formy, boli príeinou toho, že postavy tragických hrdinov starého Grécka žili ialej pre mnoho storoeí v literatúre európskych národov. Takými postavami sú Prometheus, Oidipus, Faidra a Ifigenia. Tragici eerpali námety pre svoje diela spravidla z mytológie, ale niekedy sa obracali k námetom z udalostí historických. Tak jeden z prvých athénskych autorov tragédií Frynichos, eoskoro potom, ako Peržania vyvrátili Miletos, uviedol na scénu tragédiu "Dobytie Miletu" a po víťazstve nad Peržanmi u Salaminy tragédiu "Foinieanky", v ktorých sa oslavoval Themistokles.

A I S C H Y L O S

Ia3ší rozvoj tragického žánru je spojený s menami troch ve3kých athénskych básnikov - Aischyla, Sofokla a Euripida. Z 90. tragédií, ktoré pod3a správ starých autorov Aischylos napísal, sa nám zachovalo celkom len 7. Napriek tomu, že v týchto tragédiách používa Aischylos tragické námety, reaguje i na ve3mi aktuálne otázky svojej doby. Napr. v trilógii "Oresteia", ktorá sa skladá z tragédií "Agamemnon", "Choeforoi" a "Eumenides", je hlavným námetom boj medzi odumierajúcim materským právom a víťazným právom otcovským. V tragédii "Upútaný Prometheus" podáva Aischylos obraz odbojného titána, ktorý uniesol z neba božský oheo a ktorý naueil 3uiom umenia Krutý boh Zeus ho dal za to prikovať ku skalnému útesu. Prometheova postava bola mnoho storoeí posilou pokrokovým einite3om v boji proti reakcii. Tragédia "Peržania", v ktorej Aischylos použil aktuálny historický a nie mytologický námet, opisuje triumf Athéneanov nad Pežanmi a obsahuje tiež podrobný opis salaminskej bitky. V starej tragédii bol hlavnou jednajúcou osobou zbor, ktorý hovoril s jedným hercom, Aischylos však po prvýkrát zavádza súeasný výstup dvoch hercov a tým vytvára herecký dialóg, ktorý nie je závislý na zbore a ktorý sa potom zaeal rýchlo vyvíjať na úkor zborovej easti.

S O F O K L E S

Sofokles bol Periklovým súeasníkom. Bol nielen básnikom, ale aj štátnikom, r.440 zastával spolu s Periklom funkciu stratéga. Z poeetných (pod3a tradície 120) diel sa nám zachovalo 7 tragédií a jedna satirická dráma. Najznámejšie sú tragédie s námetmi prevzatými z Thébskeho cyklu - "Krá3 Oidipus" a "Antigona". V tragédii "Krá3 Oidipus" predpovedá delfská veštiareo, že Oidipus, syn thébskeho krá3a Laia a krá3ovnej Iokasty, zabije svojho otca. Preto ho v detstve rodieia odhodia. Kei Oidipus vyrástol bez toho, aby o tom vedel, zabil svojho otca, ktorého náhodou stretol a pohádal sa s ním. Kei prechádzal Thébami, oslobodil sa od laenej obludy Sfingy, stal sa krá3om Théb a manželom krá3ovskej vdovy a vlastnej matky Iokasty. Po uplynutí 15 rokov, kei je Oidipus otcom štyroch detí, vyjde pravda na povrch. Iokasta spácha sebevraždu a Oidipus sa oslepí. Základom tejto tragédie bola Sofoklova predstava o význame osudu v živote 3udí. V gréckej tragédii je otázka osudu jednou z ústredných otázok. Práve to, že grécka tragédia predvádzala eloveka v boji s osudom, bolo dôkazom sily eloveka, jeho hrdinstva a slobody. V "Antigone" ospevuje zbor silu eloveka, ktorý premáha prírodu. Za búrlivého vetra sa elovek odvážne vydáva na more, podriaiuje svojej vôli hejná vtákov, lesných zvierat a rýb, brázdi pluhom pôdu. Dej gréckej tragédie sa stával zložitejším a rozširovali sa námety. V Sofoklových tragédiách vystupujú už traja herci, aj kei naialej prevláda striedajúci sa dialóg dvoch osôb. Uvedenie troch hercov umožnilo zosilniť kontrasty, okrem konfliktu dvoch hrubých antagonistických síl sa tu objavuje tretia, nápadne sa odrážajúci prvok - mierna povaha. Traja herci hrali viacero úloh, takže jednajúcich osôb v tragédii bolo viac než hercov. Zároveo s dejovými zápletkami sa stali zložitejšie i povahy jednajúcich osôb.

A R I S T O F A N E S

V porovnaní s tragédiami a satirickou drámou mala athénska komédia v 5.st. ialeko vyhranenejší polit. charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním. Na rozdiel od tragédie, ktorá eerpala svoje námety spravidla z tradiených mytologických povestí, bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je prepísaná jednota miesta, ktorá sa tak presne zachovávala v antickej tragédii: dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo. Z polit. komédií z 5.st. sa nám zachovali jedine komédie Aristofana (446-385). Aristofanes napísal asi 44 komédií, zachovalo sa však len 11. V týchto komédiách sú výrazne zachytené polit. názory autora, ktorý stál na strane attického ro3níctva, privádzaného na mizinu nesvármi, súeasne bol nespokojný i s dobrodružnou politikou súeasných vodcov "radikálnej demokracie". Proti Kleonovi vystupuje v komédiách "Jazdci" a "Babylóneania". V satire "Osy" zosmiešouje "radikálnu demokraciu". V komédiách "Archaoania", "Mier" a "Lisystrate" vystupuje proti vojne, ktorá priniesla 3udu ve3ké útrapy. V komédii "Vtáci" vystupuje štát, ktorí si vtáci vybudovali zo vzduchu. V "Lisystrate" vyhlasujú ženy po celom Grécku vzburu proti mužom. Také fantastické situácie boli jedným z prostriedkov, ktoré dovo3ovali v zostrenej a prieh3adnej forme hovoriť o aktuálnych polit., umeleckých a mravných otázkach. V komédii "Žaby" zosmiešouje vtedajšie lit. smery, v komedii "Oblaka" sa vysmieva sofistom. Ako umelec je Aristofanes ve3ký realista. Spojuje britkú polit. tendenenosť a nemilosrdný pozorovací talent satirika so všeobecne platnými tvárnymi prostriedkami 3udového divadla. Jeho jazyk a lit. prostriedky sú pozoruhodné svojou rozmanitosťou. Ved3a paródií slávnostného jazyka dithyrambou, epickej poézie, jazyka reeníkov, veštiarne a dramatických básnikov, používa 3udové slová a komicky pôsobiace novotvary. Komickosť je zosilnená umeleckými prostriedkami, ktoré neeakane porušujú scénickú ilúziu, napr. herec, vznášajúci sa vo vzduchu sa obracia na divadelného sluhu, ktorý riadi stroj a žiada ho, aby ho nenechal spadnúť.

VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA

5. a 4. st. bolo dobou skutoeného rozkvetu gréckeho výtvarného umenia. Rozvíja sa po prvýkrát v dejinách 3udstva umelecká tvorba na základe uvedomelého realizmu. Grécki umelci, ktorí brali svoje postavy zo skutoeného života a ktorí vyjadrovali najpokrokovejšie myšlienky svojej doby, vytvárajú grandiózne diela, ktorými sa neskôr inšpirovali najväeší predstavitelia svetového umenia, ktorí ich napodoboovali. Diela ve3kého gréckeho maliari Polygnota (pol. 5.st.) mali vplyv po celé 5.st. nielen na maliarstvo, ale aj na sochárstvo. Z Polygnotových fresiek, ktoré zdobili tzv. Pestrú stou (stoa poikile) v Athénach, sa nám nechazovala ani jedna. Polygnotos prvýkrát vytvoril zložité kompozície s mnohými postavami a použil k tomu najdramatickejšie námety z gréckej mytológie a dejín. Sochári tohto storoeia upustili od schématického a nehybného podania 3udskej postavy. Grécka plastika dosahuje klasickú dokonalosť už okolo pol.5.st. v dielach troch najslávnejších sochárov : Myrona, Feidiasa a Polykleita. Myron sa preslávil sochami víťazných atlétov zo závodov, zachovali sa kópie jeho "Diskobola" a niektorých postáv zo súsošia "Athena a Marsyas". Polykleitos sa pokúšal stanoviť systém matematicky presných proporcí 3udského tela. I kei bol ve3mi ob3úbený, jeho súeasníci mu vytýkali istú jednotvárnosť. Druhá pol.5.st. je význsmná ve3mi dôležitou zmenou vo výtvarnom umení : maliari Apollodores z Athén, Zeuxis z Herakleie a Parrhaios z Efezu, vypracovali v snahe vytvoriť 3udské obrazy lineárnu a vzdušnú perspektívu, polotieoové modelovanie i jemnejší a bohatší kolorit. Majstrovským dielom svetového stavite3stva je jednotný komplex budov na Athénskej Akropole, ktorý vznikol v druhej pol. 5.st. Tento komplex vybudovali najlepší majstri. Za Perikla vybudovali chrám Athény - Panny: Parthenon. Hnei za ním boli postavené mramorové Propylaie a neve3ký chrám Nike Apteros - Bezkrídleho víťazstva. O nieeo neskôr bol postavený chrám Erechtheion. Akropolský komplex harmonizuje s okolitou prírodou. Budovy sú obrátené k divákovi pod istým uhlom. Neexistuje tu matva symetria a jednotvárne opakovanie detailov. V 3avom krídle Propylaí bola zbierka obrazov. Na námestí akropoly sa vypínala obrovská socha Athény - bojovníeky. Pri priblížení k Parthenonu bolo vidieť na frontonoch súsošia s mytologickými výjavmi, ktoré mali priamy vzťah k Athéne: zázraené zrodenie Athény z Diovej hlavy, Athénin spor s Poseidonom... Vo vnútri chrámu sa týeila socha zo zlata a slonoviny, taktiež vytesaná Feidiom. HELENISTICKÁ FILOZOFIA 5.ST.PNL.

E P I K U R O S

Najväeším predstavite3om materializmu v tejto dobe bol Epikuros (341-270). Základnou myšlienkou, ktorá prenikala celé Epikurove ueenie, bolo ueiniť eloveka nezávislým na osude. Prostriedkom pre vyriešenie tejto úlohy bolo individuálne zdokonalenie seba samého. V mene tohoto cie3a navrhoval zdržať sa aktívnej polit. einnosti. Jeho apolitickosť však nevyjadrovala zásadnú 3ahostajnosť k osudu spoloenosti a k soc. problémom. Záujmy 3udí si odporujú, ueil Epikuros, ale rozumné pochopenie svojich záujmov núti 3udí k spoloenému životu v spoloenosti a ku snahe vyhnúť sa vzájomným krivdám. Prijal ve3ké myšlienky Demokritove o materiálnej podstate sveta. Na rozdiel od Demokrita však rozlišoval atómy pod3a váhy. Uznával už nielen priamoeiary pohyb atómov vo vo3nom priestore, ale aj samovo3né odchýlenie od priamej eiary.

STOICIZMUS

Vodcovia a zakladatelia tejto filozofickej školy vykladali svoje ueenie v úzkom kruhu návštevníkov "pestrého staporadia" (poikile stoa) v Athénach. Zakladate3om bol Zenon z mesta Kitia na Cypre. Zenonovi nástupcovia - Kleanthes a hlavne Chrysippos, rozpracovali a systematizovali pôvodné tézy jeho ueenia. I kei v prírodnej filozofii a v teórii poznania stoikov boli obsiahnuté prvky materializmu, je pre stoicizmus rozhodujúce nieeo iné: uznanie princípu rozumu v usporiadaní sveta - logu, ktorý podmieouje zákonitosť javov vo svete, eo je oduševnelým celkom. Pri tomto pooatí sa zmenil "osud" zo slepej sily, ktorá jedná náhodne a nerozumne, v najvyšší zákon všetkého existujúceho. Ich pooatie sveta s elovekom uprostred vesmíru spojovalo stoicizmus s náboženstvom a umožoovalo spojovať abstraktné filozofické názory - majetok pomerne úzkeho kruhu ueencov - s mystickými náboženskými vyznaniami, s vešteckým umením a s astrológiou

RÍMSKA KULTÚRA V OBDOBÍ REPUBLIKY

Do Ríma stále silnejšie prenikali helenistické vplyvy. Vo vyšších kruhoch rímskej spol. sa znaene šíri gréetina. Spolu s jazykom preniká do Ríma grécka vzdelanosť, grécky ueite3 sa stáva nepostradate3nou súeasťou bohatých rímskych rodín, znalosť gréckej lit. zaeína byť príznakom bontónu. Gréci tiež priniesli zvyk holiť si fúzy a ležať u stola pri jedle.

FILOZOFIA A VEDA

Obzvášť mnoho pre popularizáciu filozofie ueinil Cicero, ktorý v rade diel vyložil nie príliš hlboko a presne, zato však ve3mi prístupne základy rôznych filozofických sústav a vypracoval latinslú filozofickú terminológiu. V tejto dobe žil tiež v Ríme jeden z najväeších gréckych filozofov Lukretius (98-55), rozvíjal a propagoval materialistické ueenie Epikurove. Lucretius popieral akýko3vek zásah bohov do života 3udí a podával prirodzený výklad o pôvode a vývoji vesmíru a 3udstva. Tvrdil, že všetko sa skladá z atómov. Pod3a ureitého zákona sa spojujú a vytvárajú všetko existujúce od hviezd až po 3udskú dušu. Lucretius sa snažil podať prírodovedecký výklad o pôvode eloveka a spoloenosti, tá sa pod3a jeho názoru rozvíja bez zásahu bohov. Po vytvorení Zeme vznikli pod3a neho z vlhka a tepla rastliny, potom živoeíchy, z ktorých mnohé boli nedokonalé a vymreli, a koneene aj elovek. Napriek tomu, že Lucretius sa mnohokrát mýlil, jeho ueenie bolo obrovským úspechom.

EPICKÁ POÉZIA, KOMÉDIA, LYRIKA

Ranní rímski básnici napodobnili klasické vzory gréckej lit., aj kei easto volili rímske námety. Gnaeus Naevius (274-204) je autorom epického diela o prvej púnskej vojne a rady tragédií. Po druhej pônskej vojne sa objavili Enniove (239-169) diela. Jeho najznámejším dielom boli "Letopisy", napísané hexametrom. Titus Maccius Platus (254-184) bol autorom rady komédií, napísaných na námety prevzaté z tzv. "novoattickej komédie", ale s neobyeajne živým, obrazným a eiste 3udovým jazykom. Zachovalo sa nám 21 Plautových komédií, najznámejšími z nich sú: "Amphitruo", "Komédia o hrnci" a "Pyšný jazyk". V jeho dielach zaznievajú soc. motívy. Ku krúžku Seipiona Aemiliana patril iný spisovate3 komédií, karthaginský prepustenec Publius Terentius Afer (190-159). Jeho diela boli ureené vzdelanému obecenstvu. Napísal celkom 6 komédií, z ktorých najznámejšie sú: "Dievea z Andru", "Eunuch" a "Sebatrápie".

CIRKUS, DIVADLO

Od najstarších dôb boli v Ríme ve3mi populárne predstavenia v cirkuse. Roku 254 pnl. boli po prvýkrát usporiadané gladiátorské hry, ktoré sa od pol. 2.st. stávajú ob3úbenou zábavou Rímanov. V širokých vrstvách obyvate3stva boli ob3úbené krátke výjavy a frašky, tzv. attelany a mimy, ktoré vznikli z eiste 3udových rímskych hier. Nevyhýbali sa polit. a soc. motívom.

ARCHITEKTÚRA A VÝTVARNÉ UMENIE

V mestách sa stavajú verejné budovy v celkom novom architektonickom štýle - baziliky, od poeiatku 2 st. pnl. sa objavujú monumentálne dekoratívne stavby - triumfálne oblúky. Rímania vytvárajú nový sochársky žáner, v ktorom dosahujú ve3kú dokonalosť - realistický sošný portrét. Je taktiež treba pripomenúť vývoj fresiek, ktoré sa od 2.st. pnl. zaeínajú používať hlavne k dekoratívnym úeelom. Pompeius postavil prvé kamenné divadlo, Caesar krásne nové fórum, ktoré sa neskôr stali vzorom pre stavby tohoto druhu.

Pozri tiež: http://www.matusma.miesto.sk/maturita/
http://www.euba.sk/~kicko/dejepis.htm

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka