Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Honoré de Balzac: Otec Goriot

Honoré de Balzac: Otec Goriot

     O autorovi:

     Narodil sa v Tours v rodine zbohatlíka sedliackeho pôvodu. Študoval právo v Paríži. Začal podnikať, ale nedarilo sa mu v tom a zadĺžil sa. Pomerne často sa sťahoval, lebo sa musel ukrývať před tými, ktorým bol dlžný. Krátko před smrťou, v roku 1850, sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou.

     Honoré de Balzac (1799-1850) bol veľký francúzsky spisovateľ. Jeho diela sa čítajú na celom svete. Je predstaviteľ realizmu 19. storočia. Písal z prostredia nízkej aj vyššej spoločnosti. Podáva nám kritiku kapitalistickej spoločnosti. Všetky jeho diela, kratšie i rozsiahlejšie, sú súčasťou akoby mozaiky, uceleného diela, s názvom Ľudská komédia. Delí sa na tri časti: Štúdie mravov, Štúdie filozofické a Štúdie analytické.

     Typické znaky Balzacovho diela: detailné opisy prostredia, charakteristika postáv, kritika spoločnosti, vystupuje mnoho postáv, niektoré postavy prechádzajú z jedného diela do iného.

     O diele:

     Dielo Otec Goriot patrí do súboru Štúdie mravov. Román patrí do veľkého súboru diel (vyše 90 románov a poviedok), ktoré sú snahou komplexne zobraziť francúzsku spoločnosť na začiatku 19. storočia, poznačenú prenikaním nových vzťahov do všetkých vrstiev a tým aj do života jednotlivca. Vlastniť a mať finančnú presilu nad ostatnými sa stalo heslom doby, ktoré preniklo aj do najintímnejších sfér života. Dielo Otec Goriot vzbudilo medzi čitateľmi veľký ohlas a bolo zároveň vyvrcholením predchádzajúcej Balzacovej tvorby. Spisovateľ tu siaha do skutočnosti a ukazuje nám pravú tvár kapitalistickej spoločnosti. Paríž nezobrazuje ako tajomné mesto, ale ako mesto, kde sa sústreďujú najvyššie a najnižšie spoločenské vrstvy.

     Obsah:

     Dej sa odohráva v Paríži, väčšinou v penzióne pani Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Autor opisuje prostredie domu takto:

„ …, zriadený v ulici Neuve-Sainte-Geneviève medzi Latinskou štvrťou a predmestím Sain Marcel. Tento penzión, známy jako Vauquerovský dom, je prístupný rovnako mužom aj ženám, mladíkom aj starcom, no pritom sa zlé jazyky klebetníc nikdy nedotkli mravov toho ctihodného podniku.“

„Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva.“

Ale napriek peknému opisu penziónu, celkový dojem z prostredia vyvoláva pocit opustenosti, zanedbanosti a chudoby. Samozrejme, občas sa objaví aj niečo pekné, malebné (napríklad lipová aleja, múry obrastené viničom a brečtanom …). Dom je zvnútra zanedbaný. Je starý a málokedy sa nájde nejaká dobrá duša, čo urobí poriadok. Na prvom poschodí boli dva najlepšie byty v dome. Jeden, ten skromnejší, patril pani Vauquerovej a v druhom bývala pani Couturová, vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky. Na druhom poschodí býval starec menom Poiret a vraj bývalý obchodník Vautrin. Na treťom poschodí bývala stará pani – slečna Michonneauová, cestovinár – bývalý obchodník s obilím, ktorý sa dával oslovovať otec Goriot a študent Eugène de Rastignac, ktorý sa zaujímal o otca Goriota. Otec Goriot svoje dcéry vychovával nerozumne. Mal veľa peňazí, pre seba však minul veľmi málo. Bol šťastný, že môže uspokojovať vrtochy svojich dcér.

Goriot vyvýšil dcéry medzi anjelov, no rozhodne nad seba - úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“

Spočiatku pôsobil otec Goriot dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dcéry Anastáziu a Delphinu, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti, dal naučiť šľachtickým spôsobom a vydal za boháčov. Anastasie sa vydala za grófa de Restaud, Delphine za Nucingena, bankára nemeckého pôvodu, ktorý sa stal barónom Svätej ríše rímskej. Dcéram zabezpečil bohaté vená, a preto bol spočiatku vítaným a váženým hosťom v dome svojich dcér a zaťov. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré po smrti manželky nadovšetko miloval. Po krátkom čase pobytu v penzióne v byte na prvom poschodí, kde je najlepšie vybavenie, sa sťahuje otec na druhé poschodie do bytu s nižšími poplatkami. Keďže je málovravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér čí hýrivec. Koncom tretieho roka postúpil otec Goriot na tretie poschodie, už si nepudroval vlasy, zaobišiel sa aj bez tabaku. S úbytkom majetku prichádza otec Goriot o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Anastasie, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Po dvoch rokoch sa stal otec Goriot nepohodlným. Pretože už nemal bohatstvo a spôsoby hodné vyššej spoločnosti, začala sa s ním stretávať potajomky, neverejne. Podobný osud ho stihol aj pri Delphine, ktorá však bola citlivejšia, trocha menej vznešená, preto aj prístupnejšia. Nešťastie oboch dcér silne rozrušuje otca Goriota, ktorý už nemá prostriedky. Za posledné peniaze zriadil pre Delphinu byt, v ktorom sa môže schádzať so svojím milencom Rastignacom. Zúfalý otec Goriot si robí výčitky, že už nemá čo dať svojim dcéram.

„A tak zomrieť, neostáva mi iné len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja bedár, ja nič nemám. Tak ty si si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval!...“
Svoje posledné príbory predal úžerníkovi Gobseckovi, aby Anastasie mala na šaty, za jeden dcérin večer obetoval svoju poslednú istotu, ktorá mu mala zabezpečiť obživu - za štyristo frankov predal doživotný dôchodok a bol odhodlaný jesť už ďalej len chlieb. Anastasie vo svojej bezcitnej sebeckosti neprišla po peniaze osobne, poslala sluhu. Otec Goriot, ktorý čakal na jej hladkanie a bozky vďaky, aj na túto bezohľadnosť nachádza ospravedlnenie: „Aspoň sa neznepokojí, že som chorý.“ Aj citlivejšia Delphi je príliš zaujatá myšlienkou na ples v najvyššej parížskej spoločnosti. Po boku Rastignaca má byť po prvýkrát prijatá medzi vyššiu šľachtu. Jej otec umiera, no ona sa stará o svoje šaty, šperky a o svoj výzor. Rastignac je zhrozený „nad touto elegantnou otcovraždou.“ Pri umierajúcom otcovi Goriotovi sú v biednej izbičke iba dvaja mladí študenti. Rastignac, z opravdivej lásky a súcitu, a študent medicíny Bianchon, ktorý je tu viacmenej pre vedecký experiment. Potrebujú peniaze na lieky pre otca Goriota, preto posielajú k dcéram a zaťom sluhu so smutnou správou a očakávajú od nich pomoc. Ten sa však vracia bez peňazí a bez prísľubu, že prídu. Rastignac s Delphine mali ísť spolu na ples, ale Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri ňom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa Rastignac ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine šla domov spať. Keď  Rastignac prišiel, Goriot už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Goriot až na prahu smrti spoznal, aké sú jeho deti. Musel sa dožiť toho, že „zlato ich pohľadu sa zmenilo na sivé olovo.“ Žil len preto, aby ho ponižovali, urážali, prehltol všetky urážky, aby dostal odrobinku zahanbujúceho potešenia. Utrápený má len jedinú túžbu - nemyslieť, len milovať svoje dcéry. Preto hovorí: „Odseknite mi hlavu, nechajte mi len srdce!“ Ešte aj na smrteľnej posteli rozmýšľa o možnosti zarobiť milióny pre dcéry. Rastignaca dojíma táto silná otcovská vášeň, no nevie mu pomôcť. Skoro úplne na konci vyriekol tieto strašné slová:
„Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“

Otec Goriot nedostáva od dcér zadosťučinenie ani v hodine svojej smrti. Jeho dcéry nie sú až také bezcitné, že by nechceli vidieť umierajúceho otca, ale nedokážu prekonať množstvo drobných prekážok svojho spoločenského postavenia, ktoré ich delí od otca. Pohrebné trovy otca Goriota zaplatil Rastignac zo svojich skromných prostriedkov.
„Keď prišiel pohrebný voz, Eugène dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastasie boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase. Jedine Rastignac a sluha Christopher išli s dvoma pohrebnými zriadencami za vozom ...“

„Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbmi, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Père-Lachaise.“

Dcéry a zaťovia otca Goriota odmietli zaplatiť trovy pohrebu, a tak všetko museli zaplatiť Rastignac a jeho priateľ Bianchon. Rastignac dal na náhrobný kameň vyryť:

„Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“

Po pohrebe, „len čo Rastignac osamel, urobil niekoľko krokov cintorínom a zadíval sa na Paríž, krivoľako rozložený pozdĺž obidvoch brehov Seiny, kde už začínali žiariť svetlá. Jeho pohľad sa takmer dychtivo upäl na miesto medzi stĺpom na Vendômskom námestí a Invalidovňou, ta, kde žila tá vznešená spoločnosť, do ktorej sa chcel dostať. Pozrel na bzučiaci úľ, akoby už vopred chcel z neho vysať med, a vyslovil túto slávnostnú výzvu: „A teraz uvidíme, kto z koho!“ A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť,začal tým, že odišiel na večeru k panej de Nucingen.“

     Charakteristika:

     Otec Goriot

     Jean-Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra, ktorý sa náhodou stal obeťou prvého povstania roku 1789. Vďaka jeho múdrej predvídavosti a umu rýchlo zbohatol. Po siedmych rokoch neskaleného šťastia stratil ženu.

„V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“

K pani Vauquerovej sa utiahol roku 1813, keď prestal obchodovať. Najskôr si prenajal byt, kde teraz býva pani Couturová. Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Mal pol druha tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant. Zvyčajne si obliekal nevädzovobelasé šaty a brával si k nim každý deň vestu z bieleho piketu, pod ktorou sa kolísalo jeho hruškovito vyduté bruško a na ňom sa hompáľala zlatá reťaz ozdobená príveskami. Vnútorné kútiky Goriotových očí boli spuchnuté, vyvrátené, ovisnuté. Jeho výzor bol príjemný a náležitý. Mäsité, klenuté lýtko, dlhý hranatý nos, ako mesiac okrúhla a naivne prostoduchá tvár. Bol to iste pevne stavaný chlapík, schopný premárniť všetok svoj dôvtip v cite. Vlasy učesané na holubie krídla vytvárali na jeho nízkom čele päť vĺn a skrášľovali jeho tvár. Otec Goriot postupne rozdával všetok svoj majetok dcéram a stával sa z neho chudák. Požiadal pani Vauquerovú, aby ho presťahovala na druhé poschodie a znížila mu penziu. Neskôr sa presťahoval na tretie poschodie, kde boli byty ešte lacnejšie. Zaobišiel sa bez tabaku. Prastal si pudrovať vlasy. Dobrácky cestovinár, ktorý nevyzeral ani na štyridsať, ten územčistý, tučný mešťan, figliarsky a živý, ktorý mával v úsmeve čosi mladistvé, vyzeral teraz ani sedemdesiatnik, otupený, ťarbavý, mdlý.

     Eugène de Rastignac

     Eugène de Rastignac mal črty pravého Juhofrancúza, jeho bielu pleť, čierne vlasy, belasé oči. Jeho správanie, spôsoby, dôstojné držanie tela prezrádzali synka zo šľachtickej rodiny, v ktorej už prvá výchova sa zakladala na tradíciidobrého vkusu. I keď si šetril šaty a v robotné dni dodieral vlaňajšie obleky, predsa si kedy-tedy mohol vyjsť oblečený ako elegantný mladík. Obyčajne nosieval starý redingot, mrzkú vestu, vyšedivený čierny nákrčník, ledabolo po študentsky uviazaný, podobnénohavice a topánky už viackrát podbité. Pochádzal z chudobnej rodiny, bol najstarší zo súrodencov. Poslali ho na štúdia. Túžil po spoločenskom postavení. Uvedomoval si, že nepatrí medzi aristokratov, a predsa ho tam niečo ťahalo. Dostať sa do vyššej spoločnosti mu pomohla sesternica – pani de Beausèant. Učila ho, ako sa dostať do spoločnosti a ako sa v nej správať. Radil mu aj Vautrin: „Do tejto masy ľudí treba vpadnúť ako guľa z kanóna, alebo sa prikradnúť ako mor. Čestnosť tu nie je na nič.“ Pozorne počúva rady skúsených dám. „Čím chladnejšie budete kalkulovať, tým väčšmi budete napredovať. Bite neľútostne, budú sa vás báť. Berte mužov a ženy len ako poštové kone, ktoré zanechávate uštvané na každej zastávke, tak dospejete až na vrchol túžob. Vidíte, nestanete sa tu ničím, ak nebudete mať ženu, ktorá by sa o vás zaujímala. Musí byť mladá, bohatá, elegantná. No opravdivý cit skrývajte ako poklad, nikdy ho nedajte vytušiť, boli by ste stratený.“ Ľudia si ho začali všímať, až keď sa v spoločnosti objavil s pani de Beausèant. Rastignac čoskoro spoznáva pravú tvár parížskej smotánky, ku ktorej tak veľmi túži patriť. Zaľúbil sa do Delphine de Nucingen, s ktorou začal udržiavať milenecký pomer, a pre lásku k nej odmietol Victorine Tailleferovú (dcéra vzdialenej príbuznej pani Couterovej; Vautrin mu radil, aby sa s ňou oženil), ktorá ho ľúbila a neskôr zdedila otcove milióny, keď dal Vautrin zabiť jej brata vo vyprovokovanom súboji.

     Vautrin

     Štyridsiatnik s nafarbenými bokombradami. Mal široké plecia, dobře vyvinutý hrudník, mocné svaly, masívne, hranaté ruky, na článkoch prstov husto zarastené chumáčikmi ohnivočervených chlpov. Jeho obličaj, zbrázdený predčasnými vráskami, vyznačoval sa istou tvrdosťou, ktorú však vyvracali láskavé a družné spôsoby. Jeho barytón, v súlade s hlučnou veselosťou, nebol nijako nepríjemný. Bol vždy ochotný a pravý smejko. Keď sa dajaká zámka zle odomkýnala, rýchlo ju rozobral, ponaprával, naolejoval, poopiľoval, zasa poskladal, vraviac: „V tom sa vyznám!“ Ináč, vyznal sa vo všetkom; poznal lode, more, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely aj väzenia. Niekoľko ráz požičal peniaze pani Vauquerovej a niektorým obyvateľom penziónu; no jeho dlžníci by boli radšej umreli, jako by mu ich nevrátili. On poznal alebo vytušil položenie tých, ktorí žili okolo neho, kým do jeho myšlienok ani do jeho záležitostí nik nemohol preniknúť. Vautrin je bývalý trestanec, pracoval aj na galejách. Jeho pravé meno je Jacqes Collin. Prezývali ho Oklamsmrť. Proti vysokej spoločnosti bojuje ich vlastnými zbraňami. Je vlastne diagnostikom spoločnosti 19. storočia. Vidí vlčie zákony, ktorých dodržanie zaručuje úspech. Tvrdo formuluje vlastnosti úspešného človeka: predajnosť, nezásadovosť, zneužívanie citov, situácie, človeka, ľudí... Vautrina na udanie pani Michonneauovej zatkli.
„Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť, odsúdený na 10 rokov.“

     Anastasie

     Mala aristokratické sklony. Bola veľmi pekná.

„O grófke Anastasii de Restaud, veľkej a pekne urastenej, šiel chýr, že má jednu z najkrajších postáv v Paríži.“

Bola neverná svojmu manželovi s Maximom de Trailles. Premárnila na neho všetky peniaze, svoje, otcove a predala aj mužove rodinné diamanty.

     Delphine

     Bola márnivá, mala rada peniaze. Závidela svojej sestre peknú postavu a to, že si ju ľudia viac všímajú.

Obidve sestry sa navzájom zapierajú, tak ako zapierajú otca. Bol im dobrý iba dovtedy, kým im mohol dávať peniaze. Ani jedna z dcér neprišla otcovi na pohreb, najali iba koče.

Súbor poslal: Tomáš Mikula

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka