Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Šablóna pre čitateľský denník

(13)


Ivan Krasko (Ján Botto)

(1876 Lukovištia (Gemer) - 1958 Bratislava, > Lukovištia)

 

diela:

 

Nox et solitudo

(Noc a samota)

(zbierka básní)

 

 

Šesť hodín je

 

Šesť hodín je, odzvonili,

domov delník pospiecha.

Čaká naňho niekto milý,

poosvieži schablé sily,

po klopote útecha.

Len ja sám som, opustený,

na mňa nikto nečaká,

iba smutné štyri steny

- na jednej z nich zavesený

kríž je Syna človeka ...

 

V básni dáva autor do protikladu obyčajného robotníka a seba samého. Robotníka po práci čakajú doma blížni, rodina. Naproti tomu, autor sa cíti osamelý, opustený, silu čerpá z viery v Boha.

 

 

Chladný dáždik

 

Chladný dáždik, prší prší.

Po doline, po návrší

zziabla jeseň žltosť znáša,

rozsieva ju z pôl rubáša.

Mojím lícom slza padá –

srdce východ bôľu hladá;

znášala ho, hej tá ruka,

preplnila, srdce puká!

 

Začiatok básne je opis jesennej prírody. Pochmúrnu atmosféru prírody prenáša na svoje pocity – pociťuje smútok a bôľ, z ktorého sa snaží nájsť východisko.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Balada

 

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,

za prítmia, za šera,

verili, že snáď k večeru

vráti sa dôvera.

A celý, celý deň sme sami šli,

v dôvere, bez oddychu,

dúfali, že snáď unavení

skrotíme krutú pýchu ...

A večerom dva spolu došli sme, bez večery, nesvojskí –

a jedno srdce skučalo

po psovsky, po psovsky ...

 

Autor umiestnil dve lyrické postavy do večerného prostredia. V básni je na symbolickom jednom dni vykreslené odlúčenie dvoch ľudí za cieľom nájdenia stratenej dôvery, lásky. Autor hovorí, že človek si druhého človeka začne vážiť až vtedy, keď ho dlhšiu dobu nevidí. Zároveň prechádza do smútku, pretože v jeho prípade odlúčenie nepomohlo.

 

 

Verše

(zbierka básní)

 

 

Dnes

 

Je milostivé ráno, svetla plné ráno,

a čakám ťa, kde naše modré jedle hučia.

Ó prídi povedať mi tiché svoje: Áno!

Dnes vtáci mláďatá si žitiu spievať učia

Dnes para v doline zvlášť mäkko onežnela,

snáď trpkosť zo srdca ti dneska vyprší.

Než skape z ďatlinísk ťažká rosa biela,

tam budem čakať Teba, v modrom návrší

 

Autor v básni Dnes prirovnáva seba samého k jarnej svetlej prírode, vidí svet farbebne (impresionizmus), teší sa z každej časti prírody a hlavne, teší sa zo svojej lásky

 

 

Už nad vodami

 

Už nad vodami ranné vetry viali

a veľké hviezdy bledli, do vôd zapadali

môj človek predsa ešte prázdny bol ...

Nik plachtou nepohol,

nik plachtou nepohol.

Ó, prečo, prečo ?!

Až ráno, keď už slnko slávne na výšiny vzchodí

a sinavo sa lesknú veľké čierne vody,

ja k veslu sadnul som samotný,

sám a sám

s otázkou pozrel som k mlčiacim nebesám.

 

Autor tu vyjadril problematiku vojny. Vidí bližiacu sa vojnu, no zatiaľ hovorí o mieri (vody), hovorí o prvých náznakoch vojny (ranné vetry). Kritizuje tu pasivitu ľudí voči začínajúcej vojne. Symbolom vojny tu sú veľké čierne vody, cíti sa byť osamotený, opustený.

Kritikovi

 

Pozdravenie drahý baťko!

Odbavme vec zcela krátko:

nechcem znieť jak zvon z olova,

nehromadím hluché slová,

nech kto jak chce o nich húta,

na každom je krv prischnutá,

srdca môjho krv prischnutá...!

Áno, áno!

 

Krasko tu podáva charakter svojho diela – hovorí, že jeho verše, nech si ich ľudia akokoľvek vysvetlia, sú bez „hluchých slov“, bez zbytočných okrás, zdôrazňuje, že vždy písal svojím srdcom, svojimi pocitmi.

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka