Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Maxim Gorkij #miesto_oblast_28#

Michal Stratený, 3.D

Maxim Gorkij

 

  • 28.3.1868 - Nižnij Novgorod (dnes Gorkij)
  • 18.6.1936 - Gorkij

 

Vlastným menom Alexej Maximovič Peškov. Je to ruský sovietsky prozaik, dramatik, publicista a literárny kritik. Je zakladateľ a teoretik socialistického realizmu. Z vlastných skúseností dôkladne poznal pomery v predrevolučnom Rusku, ktoré boli základným prameňom jeho literárnej tvorby. Narodil sa v remeselníckej rodine, skoro osirel. Vyrástol u despotického starého otca, poéziu detstva mu čiastočne zachránila jeho stará matka. Ako tulák prešiel južné Rusko, Ukrajinu a Besarábiu. Spoznal najhlbšie zúfalstvo biedy (v r. 1887 sa pokúsil o samovraždu). Nemal školské vzdelanie, rozsiahle vedomosti získal samovzdelávaním. Od polovice 80. rokov začal pracovať v politických krúžkoch, začiatkom 90. rokov sa natrvalo spojil s robotníckym hnutím. Za revolúcie 1905 - 1906 sa zblížil s boľševickým prúdom strany, spriatelil sa s Leninom, ktorý ho vždy pokladal za najvýznamnejšieho umelca proletariátu. Za revolučnú činnosť ho cárska vláda uväznila, ale pod tlakom svetovej verejnej mienky ho musela prepustiť (1906). Gorkij odišiel najprv do USA, potom žil na Capri až do svojho návratu v r. 1913.  Gorkého vzťah k politike Lenina a  boľševikov nebol bez konfliktov. Lenin kritizoval Gorkého najmä za podporu „bohohľadačstva“ (pokus spojiť náboženstvo s marxizmom). Za občianskej vojny spolupracoval s vládou na úseku kultúry. Ako jeden z prvých sa pokúsil o Leninov umelecký portrét v črte V. I. Lenin (1924). Od roku 1921 sa Gorkij liečil za hranicami, po pobyte v Berlíne a Mariánskych Lázňach sa usadil v Sorente. Po návšteve v r. 1928 sa neskôr natrvalo vrátil do vlasti.  Celý život sa venoval organizačnej schopnosti: sústredil mnohých významných realistických spisovateľov okolo vydavateľstva Znanije, pred 1. sv. vojnou vydal prvé zborníky proletárskych spisovateľov, radil začínajúcim autorom. Bol prvým predsedom Zväzu sovietskych spisovateľov. Bol jedným z iniciátorov svetového protifašistického hnutia. Od začiatku svojej literárnej činnosti (1892) mal Gorkij aktívny podiel na všeobecnom prehodnocovaní umeleckých a svetonázorových hodnôt. Postupne vybudoval svoju koncepciu obrody človeka a spoločnosti. Vystupoval proti „sociálnej pedagogike“ Tolstého a Dostojevského. Východisko z krízy videl v revolučnej premene základov spoločnosti. Predpokladal, že socialistická revolúcia zničí zdroje početných tragických situácii jednotlivca. Gorkého presvedčenie sa odrazilo v jeho prozaických a dramatických dielach. Už v prvých poviedkach, ktoré mu priniesli svetovú slávu, zmenil tradície ruskej klasickej literatúry: zachytával aj negatívny vplyv prostredia človeka, no svoju pozornosť sústredil na úsilie prekonať zlo, na vzburu proti každej determinácii. Už jeho poviedky o tulákoch z prvého obdobia jeho tvorby akcentujú aktivitu ľudskej osobnosti: Makar Čudra (1892), Čelkaš, Starena Izergiľ, Pieseň o sokolovi (1895), Váreňka Olesova (1947), Maľva (1948). Revolučnou výzvou sa stala jeho Pieseň o búrlivákovi. V predrevolučných novelách, románoch a drámach Gorkij predstavil celú galériu dokaličených a prehratých životov a verne vykreslil konzervativizmus a barbarstvo ruskej provincie. Aj tu sa zameral prevažne na ľudí, ktorí sa rozchádzajú so svojou triedou, na „čudákov“, čo si uprostred meštiackeho dusna uchovávajú aktívnu ľudskosť. Do tejto tvorby patrí román o kupcovi, ktorý sa postavil proti svojej triede: Foma Gordejev (1899), romány Mestečko Okurov (1909/10) a Život Matveja Kožemiakina (1910/11), hry Meštiaci (1902), Na dne (1903). Demaskoval v nich kapitalistickú spoločnosť i slabosť abstraktného humanizmu. Gorkij uviedol do literatúry uvedomelého robotníka ako ústrednú postavu v zrážke reálnych historických síl v hre Nepriatelia (1906) a najmä v románe Matka (1907), prvom diele socialistického realizmu. V obidvoch dielach obohatil humanizmus svojej predchádzajúcej tvorby, spočívajúci v neľútostnom odsúdení starého sveta, o presvedčenie, že revolučný boj je za uskutočnenie  socialistického ideálu zvíťazí. Formovanie revolučného vedomia demonštruje aj Gorkého autobiografia Detstvo (1913), Vo svete (1915), Moje univerzity (1922). Napriek otrasnému svedectvu o olovených ohavnostiach sa z Gorkého diela nestratil pátos krásy a života. Gorkého prínos nie je obmedzený na nové tematické oblasti. V jeho románoch a drámach sú často ústrednými postavami príslušníci vrstiev, ktorí stoja na „druhom brehu“: Vassa Železnovová (1910), Jegor Bulyčov a iní (1932), romány Podnik Artamanovcov (1925), Život Klima Samgina (1925/36). Gorkij konfrontoval vedomie jednotlivca s pohybom dejín, utvoril originálnu syntézu mikroanalýzy subjektu s obrazom určujúcim dejinných síl. Skúmal aktivizáciu a degradáciu človeka vo vzťahu k základnej možnosti sebarealizácie (Pod. Artaman.). Zovšeobecnil vlastnosti meštiaka s takou silou presvedčivosti, akú dosahujú najznámejšie typy svetovej literatúry. Odhaľoval možnosti novej autentickosti v porevolučných dokumentárnych prózach, v ktorých sa prejavil jeho talent i majstrovstvo portrétistu: Z môjho denníka. Spomienky (1923/24). Gorkij obnažil všetky závažné problémy spoločnosti.  Je zakladateľom literatúry socialistického realizmu: načrtol jej tematické oblasti, teoreticky i prakticky rozpracoval estetické otázky s osobitným dôrazom na jazykovú kultúru, bojoval za „romantiku socialistického realizmu“, zamýšľal sa nad problematikou umeleckého poznania. K životu a dielu autora sa vracajú predstavitelia národných kultúr bývalého ZSSR i literatúr v zahraničí.

Smrť Maxima Gorkého pociťoval celý sovietsky ľud ako najväčšiu stratu po Leninovom odchode.

 

 

 

 

Starena Izergiľ

(1894)

 

Je to romantická poviedka z prostredia kočovných cigáňov, ktorá patrí medzi jeho poviedky z prvého obdobia jeho tvorby. Ideou poviedky je voľnosť a hrdosť jednoduchého človeka. Je rozdelená na tri časti, z ktorých každá predstavuje iný príbeh. Dej sa odohráva v Besarábii na morskom pobreží pod Akkermanom. Medzi jediné známe postavy z tejto poviedky sú autor a starena, ktorá je charakterizovaná veľmi stručne, ale výstižne. „Roky ju prehli napoly; mdlé, kedysi žiarivé čierne oči slzili. Jej suchý hlas znel čudne, chripel, akoby to hovorili jej kosti. Pokožku na tvári, krku i rukách mala zvráskavenú a pri každom pohybe sa zdalo, že sa táto suchá koža celá rozpadne na franforce a zrazu tu zostane len kostra s vyhasnutými čiernymi očami.“ Autor sa skôr zameriava na opis prostredia a prírody. Táto poviedka je vyrozprávanie dvoch stareniných rozprávok a jej vlastného života plného lásky, skúseností a zážitkov. Pracovali spolu s inými mladými ľuďmi, ktorí sa išli zabávať po práci, lenže starena je už stará a mladý autor si chce vypočuť starenine rozprávky. Vyhovára sa: „Nechcelo sa mi.“, odpovedal som. „Ach!... Vy Rusi, rodíte sa ako starci. Ste zachmúrení ani démoni. Naše dievčatá sa ťa boja, no veď si mocný a mladý!“

I. časť:

     Starena si v diaľke všimla tieň, ktorý on nevidel. Ten tieň v starene prebudil hrdinu istej poviedky a to muža Larra, čo znamená človek všetkými opovrhnutý a vyvrhnutý). Larra už tisíce rokov čaká na svoju smrť. No nemôže umrieť aj keď veľmi chce. Ľudia ho tak potrestali za jeho čin a to zabitie malého dievčaťa, ktoré ním opovrhlo. Starenine rozprávky vždy obsahujú nejaké ponaučenie do budúcnosti, ktoré už platilo, lenže mladý ľudia o tom ešte nevedia. „Vybrali sa teda hľadať dievčinu, no nenašli ju. Po čase na ňu zabudli tak, ako sa zabúda na všetko na svete.“

II. časť:

     Začína sa opisom stareninho života. Vysvetľuje tu podstatu jej vlastného života. „Bola som živá ako slnečný lúč, hoci som musela sedieť ani prikovaná. Sedela so toľko, koľko som musela - až mi kosti dreveneli. Ale keď prišla noc, hneď som utekala za tým, ktorého som ľúbila, poláskať sa.“ Začína opisom od svojich 15 rokov a jej prvej lásky po súčasnosť a jej posledného muža. Mala veľa milencov a veľa krajín navštívila, keď s nimi utekala od iných milencov. Bola v Bulharsku a Poľsku (počas pripravovania vzbury proti Rusom). Začala pracovať ako prostitútka. „Kúpil ma nejaký žid, nie pre seba, ale aby so mnou obchodoval. Súhlasila som. Aby človek mohol žiť, musí vedieť niečo robiť. Ja som však nevedela nič, a preto som musela platiť sebou.“ Na konci druhej časti mu starena priblížila ďalšiu jej rozprávku, ale tú mu vyrozpráva až v 3. časti. Vyčíta tu mladým ľudom, že nič nevedia, ani života si užiť. „Staré, všetko je staré! Vidíš čo sa všetko stalo v minulosti?... A teraz už nič také niet - ani veci, ani ľudia, ani také rozprávky ako kedysi... Prečo?... No, povedz! Nepovieš... Čo ty vieš_ Čo vy, mladí, vôbec viete? Che-che!... Keby ste sa pozornejšie zahľadeli do minulosti - tam sa na všetko nájde odpoveď... Ale vy sa nedívate, a preto ani neviete žiť... Azda nevidím, že je to tak?“

III. časť

Začína príbehom  o Dankovi a jeho kmeni, ktorý bol vyhnaný do lesa s močiarmi, kde nemal dobré podmienky na prežitie. Danko ich chcel vyslobodiť z tohto lesa. „Premýšľaním kameň z cesty nemožno odvaliť. Kto nič nerobí, ani nič nedokáže! Prečo zbytočne márnime sily v dumaní a clivote? Vstávajte, pôjdeme do lesa, prejdeme ho naskrz, musí mať, ako všetko na svete koniec! Poďme! Vstávajte...! Pozreli na  neho a videli, že je najlepší spomedzi všetkých, lebo v jeho očiach žiarilo mnoho sily a živého ohňa. Veď nás, navrhli mu.“ Lenže neskôr mu prestali dôverovať, pretože si mysleli, že je primladý a neskúsený. Zastavili sa a začali ho súdiť, pretože: „Ty si podlý človek a škodíš nám. Zle si nás viedol, umoril, a preto zhynieš!“ Lenže Danko chcel pre ľudí vždy to najlepšie, tak sa obetoval a vytrhol si srdce. To srdce začalo horieť a osvietilo celý nočný les. Vyviedol ich z lesa a skonal. Táto časť sa končí opisom večernej stepnej prírody.

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka