Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Menšiny v  1. ČSR

Autor: X!chtik

28.10.1918 bola vyhlásené samostatné Československo ako slobodná demokratická republika. Vznikla na troskách rozbitej prvou svetovou vojnou Rakúsko-Uhorskej monarchie a základným rysom, ktorý po nej zdedila bolo spolunažívanie viacerých národov v jednom štátnom celku. Okrem štátotvorných národov, podľa ktorých republika dostala názov - Česko-slovenská, v nej počas celej existencie prvého československého štátu (1918 - 1939) spolunažívali aj veľké národnostné skupiny Nemcov, Poliakov, Maďarov, Ukrajincov a Rusínov, Židov a rómov. V celkovom pomere bol ich počet nasledovný. S celkového počtu 13,6 milióna obyvateľov bolo 6,8 milióna Čechov, 3,5 milióna Nemcov, 1,8 milióna Slovákov, po 700tisíc Poliakov a Maďarov, asi 560tisíc Ukrajincov a Rusínov, do 100tisíc Židov a rómov.

Napriek mnohoetnickosti vnútorného súžitia v štáte bola Československá republika navonok vnímaná ako jednotný štát formou i obsahom.Vo vzťahu k národnostnej problematike sa to prejavilo v politickej, administratívnej i zákonodarnej oblasti už hneď v prvých rokoch po vzniku Československej republiky.

Už samotný vznik Československého štátu bol politicky zdôvoďnovaný ideou tkz. čechoslovakizmu. Ten v svojej pôvodnej verzii sa zrodil z príbuzného snaženia národno-obrodeneckých skupín Čechov i Slovákov v 19. storočí, ktorého hlavnou myšlienkov sa stala idea československej vzájomnosti, vnímaná ako základ národného i kultúrneho spojenectva v boji proti národnej diskriminácii jedného i druhého národa v rakúsko-uhorskom súštátí. Postupne sa  pretavila aj do politickej podoby, napr. už v prvom desaťročí 20.storočia v politických prejavoch amerických Čechov a Slovákov,ktorý skôr ako samotná slovenská politická scéna dospeli k myšlienke o možnej spoločnej štátnosti.

Už hneď po vzniku samostatného československého štátu sa politický čechoslovakizmus stáva "nevyhnutným" pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcou a iných národov v štáte.

Prvotný obsah čechoslovakizmu v politickom ponímaní ako politickej spolupráce Čechov a Slovákov v jednotnom štáte vznikol aj z potreby presadiť sa na medzinárodnej scéne. Keď v r.1916 vznikla v Paríží československá rada, boli jej predstavitelia - Masaryk, Štefánik, Durych, boli vnímaní západnými diplomatmi a politikmi ako predstavitelia jediného národného snaženia a keď ich úsilie spolu s úsilím domáceho politického odboja vyústilo do vyhlásenia samostatného Československa, bolo by pravdepodobne diplomaticky i politicky trieštiť svoje sily a vyhlasovať ešte ďalej potrebu osamostatnovať sa jednotlivých národných skupín v rámci ledva dosiahnutej mladej československej štátnosti. Navyše, mnohoetnickosť štátov strednej a východnej Európy, či už bývalého Rakúsko-Uhorska, alebo nástupníckych štátov bola svojou odlišnosťou vo forme a obsahu štátu nepochopiteľná a nezrozumiteľná pre západné veľmoci (Francúzsko, Veľká Británia), ktoré v tomto zmysle formu a obsah štátnosti nerozlišujú. To znamená, že francúzsky občan je automaticky Francúzom, občan Veľkej Británie Britom.

Politický čechoslovakizmus prvej republiky sa však veľmi skoro dostal na "nesprávnu koľaj" pretože ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevlendskú a Pittsburgskú dohodu. Slovensko a slovenský národ v ČSR nevytváral samostatný štátoprávny politický prvok ani vo forme federácie (Clevlendská dohoda) ani vo forme autonómie (Pittsburgská dohoda). Politický čechoslovakizmus bol navyše zavŕšený prijatím zákona o tkz. československom jazyku, ktorý mal byť v predstavách zákonodarcov oficiálnym úradným jazykom v ČSR, hoci v skutočnosti žiaden takýto jazyk neexistoval.

Lepšie ako Slováci v tomto ohľade dopadli Rusíni a Ukrajinci, ktorým politickú autonómiu vydobili svojou dôraznou aktivitou ich americký súkmeňovci a Rusíni a Ukrajinci získali 10.septembra 1919 autonómiu Podkarpatskej Rusi, ktorá im vydržala až do roku 1928. Rozbilo ju až prijatie zákona o tkz. krajinskom zriadení v ČSR, kedy sa síce celkový charakter Československa nezmenil, ale Československo bolo rozdelené na štyri tkz. krajiny - Česká, Moravsko-sliezka, Slovensko a Podkarpatská Rus.

Čechoslovakizmus v 1. ČSR prejavil veľmi negatívne predovšetkým v ekonomickej a sociálnej oblasti. Už v 20. rokoch sa začalo s výrazným odbúravaním priemysľu zo Slovenska, čoho dôsledkom bola nezamestnanosť, chudoba, hlad a vysťahovalectvo.

Strach s nemeckého etnika v rámci Československa nebol neopodstatnený. Hneď pri vzniku ČSR sa ozvali aj český Nemci, ktorí odmietli nárok československého štátu na nemecké územia a ohlásili vznik autonómneho útvaru v rámci nemeckého Rakúska pod názvom Deustchebohmen s centrom v Liberci. Hneď nato Nemci z Moravy a Sliezka vytvorili vlastnú provinciu s názvom Sudetenland a vzápätí ich nasledovali Nemci z južnej Moravy a Šumavy. Všetci vyjadrovali prianie stať sa súčasťov nemecko-rakúskeho štátu, a v tomto zmysle požiadali o podporu amerického prezidenta Wilsona. Hoci ten na ich žiadosť nijako nereagoval a českým úradom a armáde do roku 1918 všetky uvedené územia spacifikovať a dostať pod jednu spoločnú správu, aktivita nemeckého etnika počas 1.ČSR tým nebola zažehnaná. Napr. už v roku 1926 sa dostávajú jeho predstavitelia do vlády, ale oveľa vážnejším do budúcnosti sa stal vznik sudetonemeckého národného hnutia, ktoré sa r. 1933 sformovalo do politickej Sudetonemeckej strany vedenej Konradom Henleinom. Tejto strane sa vo volebnej spolúpráci so slovenskom karpatonemeckou stranou podarilo volebné víťazstvo.

Podobné úsilie ako Nemci vyvýjalo aj maďarské etnikum, ktoré sa prejavilo predovšetkým v 30.rokoch už ako výrazne iredentistické. Ich snaha o revíziu Trianonskej zmluvy a rozbitie stability československého štátu smerom do vnútra i navonok (malá dohoda) bolo až okate riadené z Budapešti. Maďarské strany počas celého obdobia existencie 1.ČSR získavali stabilný a pomerne vysoký počet volebných hlasov v každom volebnom období. Po r. 1935, keď sa zjednotili do maďarskej národnej strany (Esterházy) sa svojím napojením na Budapešť ani netajili a hoci na prvý pohľad paradoxne, podporovali program HSĽS a SNS s cieľom vytvorenia autonómie Slovenska, ich konečným cieľom zjavne nebola politická samostatnosť Slovenska, ale rozbitie československého štátu a vďaka tomu opätovné pripútanie Slovenska k tkz. veľkému Maďarsku. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že tak isto ako aj český a slovenský národ, ani nemecký a maďarský nebol politicky jednoliaty a všetky národnostné zoskupenia v sebe zahŕňali celú škálu politického spektra od krajnej ľavice (komunisti) po krajnú pravicu (fašisti). Špecifickú skupinu tvorili obyvatelia Podkarpadskej Rusi, ktorí sa počas celej existencie 1.ČSR nijako výraznejšie politicky neprejavovali.

Židia spolunažívali na našom území v pokoji viacmenej už dlhé stáročia a hoci prvá polovica 20.storočia priniesla niekoľko vĺn antisemitizmu, na Slovensku sa tvrdo a výrazne prejavil až po mníchovskom diktáte v r.1938, resp. po vzniku slovenského štátu 14.3.1939 prebratím ideológie árijskej výlučnosti a antisemitizmu z nacistického Nemecka, v praxi presadzovanej prímaním protižidovských zákonov až po tkz. Židovský kódex r.1940, čo následne vyvrcholilo v deportáciách židov do koncentračných a likvidačných táborov v marci až októbri 1942. Ešte pred židmi sa podobným diskriminačným spôsobom vysporiadal slovenský štát s rómskym etnikom nepokladal za potrebné ani formálne presadiť cestou zákonov.

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka