Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Michail Šolochov: Osud človeka
Michail ŠOLOCHOV:
Osud človeka


                  Michail Šolochov bol roku 1965 ocenený Nobelovou cenou, ktorá mu bola udelená za román „Tichý Don“. Vzácnu trofej v podobe Nobelovej ceny si Šolochov vyslúžil nielen napísaním tejto známej  štvordielnej epopeji, ale rovnako aj napísaním všetkých ostatných svojich diel, ku ktorým patrí i poviedka „Osud človeka“.Bola napísaná roku 1957 a niekedy býva v rôznych literateratúrach uvádzaná aj ako poviedka, aj ako novela.Jej názov je na prvý pohľad jasný a veľavravný, ale samotná poviedka ukrýva v sebe o niečo viac ako len  jednoduchý  príbeh  obyčajného človeka.
                Je to poviedka o vojne, je podobná mnohým iným, ale predsa sa od nich líši a to dosť podstatne. Autor sa nesnaží vnútiť čitateľovi svoj postoj k vojne, necháva mu voľný výber.Čitateľ by si mal utvoriť vlastný názor po prečítaní diela,  ktoré  je z väčšej časti rozprávaním Andreja Sokolova, povolaním šoféra, krorý spomína na dni, či skôr roky, ktoré mu „ukradla“ vojna. Z pohľadu Sokolova približuje vojnu tak ako ju videli tisíce iných ludí, ktorých životná cesta prudko zmenila smer práve začiatkom vojny.
                Vo vojne zomrelo veľa jednoduchých, obyčajných ľudí, ktorí o zbraniach ani vojne nevedeli nič, vedeli len ako sa starať o svoje polia aby priniesli čo najväčšiu úrodu.Zomreli aj tí, ktorí svoj život vedeli  prispôsobiť ťažkým vojnovým podmienkam a dobrovoľne alebo na povolávací rozkaz odišli na front.Napriek tomu, že takmer všetci tam išli s odhodlaním vyhrať, málo z nich  prežilo a zachrániť si život  často neznamenalo úplnú výhru.Ľudia, ktorí vojnu prežili a v duchu ešte stále prežívajú, nemajú navonok zdanlivo nič spoločné.Jendni sú hospodári, druhí vyslúžilí generáli, niektorých vojna poznačila viac, iných menej, niektorým zobrala „len“ pôdu, dom, majetky a statky, iným zobrala  matky, otcov, ženy a deti, sestru alebo brata a každého čo pre nich niečo znemenal.Títo ľudia však majú  nejmenej jedno spoločné- každému  z nich  vojna zobrala kúsok minulosti a práve vojne, aj keď  sa už dávno skončila, patrí časť ich spomienok.
A v tomto diele sa autor snaží o priblíženie takýchto myšlienok. Prostredníctvom Andreja Sokolova podáva píbeh v reči jednoduchého človeka, ktorá si možno práve svojou úprimnosťou a bezprostrednosťou nájde cestu k pocitom a myšlienkam čitateľa.Nenúteným rozprávaním sa snaží získať súcit a možno len pochopenie  ľudí, ktorých životy vojna neovplyvnila.
                  Sám autor je situovaný do deja poviedky ako pasívny poslucháč, ktorý občas zasahuje do rozprávania krátkymi vetami alebo podáva vonkajší opis rozprávača.Práve vďaka takýmto opisným vetám  je možné si  ho lepšie predstaviť. Či už jeho tvár: „Viděli  jste někdy oči jako zasypané popolem, plné takového nepřekonatelného smrtelného stesku, že je do nich krušno pohledět?Takové oči měl muj náhodilý společník.“ alebo jeho pohyby: „Položil si na kolena velké tmavé ruce a přihrbil se.“,reakcie a zafarbenie hlasu: „Vypravěč se chvilku odmlčel, a  pak řekl už jiným přerývaným tichým hlasem: Pojď kamaráde, zapálime si, nejak mě to chvátilo.“

V poviedke sú použité termíny, ktoré sú pre ľudí nezainteresovaných do problematiky vojny prakticky neznáme: „Dali mi ZIS-5.“, „...a jedna naše houfnicová baterie stodvaadvacítek zustala skoro bez střeliva.“,  „Začátkem září nás  z lágru u Kostřína sto dvaačtyřicet sovětských zajatcu transportovali do tábora B-14, nedaleko Drážďan.“

                Sokolov spomína číselné údaje, ktoré sú dosť presné.Tiež dátumy jednotlivých udalostí sú určené aspoň mesiacom v danom roku. Tieto dátumy a cifry sa mu tak vryli do pamäti, že si ich aj teraz po vojne pamätá a zrejme ešte dlho bude pamätať. Autor chce pravdepodobne poukázať na to, aký silný vplyv majú vojnové udalosti na človeka, ktorý bol v centre ich diania, na jeho vedomie i podvedomie.
  Všetkými vojnovými termínmi, presnými dátumami a číslami sa rozprávanie stáva  dôveryhodnejším a vyvoláva dojem úprimne a pravdivo prerozprávaného príbehu, ktorý sa niekedy počas vojny naozaj odohral. Dokonca aj stretnutie Sokolova a Šolochova je z autoroho pohľadu priblížené ako skutočnosť, ktorá sa niekedy odohrala.
                  Poviedka sa dá rozdeliť na tri časti a práve prvá časť  obsahuje okrem priblíženia prostredia aj pasáž, v krorej sa autor (Šolochov) stretáva s Andrejom Sokolovom a jeho malým „synčekom“. Keď Sokolov pošle synčeka hrať sa ku rieke, pustí sa do rozprávania, ktorým vyplní dvojhodinové čakanie na loďku.
Rozprávaním sa začína druhá, najdlhšia časť. Obsahuje Sokolovov životopis, rozprávač  podrobnejšie spomína obdobie  vojny. Osud na neho nebol zhovievaý a už od začiatku mu dal pocítiť trpkú príchuť života.Stratil matku, otca aj sestru, keď mal 21 rokov. Niekoľko rokov síce žil v pokoji, oženil sa so ženou ktorú miloval, potom prišli deti-dve dcérky a jeden syn. Práve keď si vybudoval naozajstný vlastný domov, prišla vojna.A kde sa vojna začína, pokojný život končí.Povolávací rozkaz prišiel na druhý deň po jej vypuknutí a on sa musel rozlúčiť so svojou ženou a deťmi.Vtedy ešte netušil, že sa s nimi lúči naposledy a navždy.Vo vojne sa dostáva do zajatia, mnohokrát unikne smrti.Keď sa vráti po rokoch domov, na mieste kde kedysi stál jeho dom je len hlboká jama-stopa po bombardovaní. Syn mu zomiera v posledný deň vojny ako kapitán.V meste kde žil s rodinou ho už nič nedrží, odchádza teda ku kamarátovi do Urjupinska, kde sa aj zamestná.Denne vídava malého chlapčeka, ktorého si obľúbi a rozhodne sa mu byť otcom.A tento malý chlapček je práve tým „synáčikom“, ktorý sprevádza Sokolova na jeho ceste.
                Tretia časť začína keď sa Sokol zodvihne a poberá sa na odchod.Zavolá na svojho „synčeka“ a odchádzajú  ďalej svojou cestou. Je to najkratšia časť ale najdôležitejšia, pretože vypovedá o dojmoch, aké urobilo krátke rozprávanie na poslucháča, pre ktorého bol „hrdina“ tohoto rozprávania pred  približne dvoma hodinami len neznámym človekom.
                Z celého rozprávania  je  cítiť smútok, ktorý vyvolávajú neveselé spomienky Sokolova. Sú plné utrpenia, ktoré zažil v zajatí: „Bili tě za to, že jsi Rus, že se ještě dívaš na ten boží svět, za to, že se na ně, na lotry dřeš. Bili i za to, že se člověk špatně podíval, špatně šlápnul, špatne otočil...Bili zkrátka proto, aby jednou utloukli k smrti, aby ses zalknul vlastní krví a pošel na rány.Krematoria v Německu jistě pro nás všechny nestačila...“ No fyzické utrpenie nie je jediné ktoré sužovalo vojakov počas vojny. Nemalé bolo utrpenie, ktoré zožieralo ľudí zvnútra; pri rozlúčke s blízkymi, so ženou: „Mně to samotnému lítostí nad ní rve srdce, a ona vede takovéhle reči.Měla by pochopit, že  se s nimi taky lehce neloučím, že nejedu někam k tetce na posvícení.Popad mně vztek!”,  keď len o kúsok unikol smrti:  Teď mě střelí mezi lopatky a já kamarádum to jídlo nedonesu.   Ne,dopadlo to dobře.I tentokrát mě smrt minula, jen to zastudilo, jak šla kolem.”, keď  sa musel zmieriť so smrťou blízkych:  Přátelé mého  Anatolije si utírají slzy, ale moje nevyplakané slzy mi zrejmě na srdci zaschly.Proto snad tolik bolí?”.

                 “Osud človeka” nie je jediná poviedka , v ktorej je  vykreslená vojna, jej dôsledky a dopad  na ľudí.Je však v istom zmysle jedinečná, napokon ako každé dielo.  No keď v akejkoľvek poviedke môžme nájsť čosi osobité, a v tejto to nachádzame, stáva sa zaujímavou a príťažlivou pre čitateľa.
V novele “Peter a Lucia” (R. Rolland) je nad všetky motívy povýšený motív lásky a hlavnou myšlienkou je zblíženie dvoch ľudí  počas vojny, vznik a rozkvet ich lásky. V románe “Na západe nič nové” (E.M.Remarque) sa autor zameral úplne iným smerom.Skúma dušu mladého človeka, ktorá je poznačená a otrasená poznaním hrozných vojnových zážitkov.V poviedke “Osud človeka”  sa Šolochov  zaoberá spomienkami predstaviteľa staršej generácie, ktorého život  zmenila vojna.Pozoruje postupné napĺňanie osudu , ktorý mal pre hlavného hrdinu znamenať len smutnú cestu životom, sprevádzanú stratou svojich blízkych, stratou všetkého , čo pre neho symbolizovalo šťastný život.No ku koncu poviedky osud ponúka náhradu za všetku bolesť . Je ňou dieťa predstavujúce nádej, čistotu a nový začiatok. Koniec príbehu je spojením životov dvoch ľudí, navonok úplne odlišných , ale osudom si podobných: “Dva osiřelí lidé, dvě zrnka písku zanané do cizích končin strašidelným válečným uraganem...Co je čeká v budoucnu?” –táto otázka sa stáva len básnickou otázkou, pretože každý dobre vie, že budúcnosť nemžno určiť s istotou, dokonca ani ju správne predpokladať.
                Keď sa v závere naskytá autorovi obraz životom skúseného starca a povedľa kráčajúceho  bezstarostného chlapčeka, neubráni sa  myšlienke, čo si osud pre nich ďalej pripravil. Kontrast  bezstarostného  správania sa chlapca a krutého sveta plného útrap dojíma až k slzám, ktoré by však dieťa nemalo spozorovať  aby si zachovalo práve tú svoju  detskosť  ku ktorej slzy smútku nepatria: “Ne.Dospělí, za války zešedivělí muži nepláčí jen ve spánku.Pláčí i za bílého dne.A pak je hlavní-umět se v včas odvrátit.Pak je nejhlavnější neranit srdce dítěte, aby nevidelo, jak ti po tváři stéká palčivá a sporá, mužská slza...”

Zdroj: http://blavacka.home.sk/  

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka