Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


ŠTANDARD

Milan Rúfus

 

zbierka Až dozrieme

 

 

 

 

 

 

V básni Ľudstvo badať v prvej strofe akúsi predtuchu resp. predstavu básnika o tragickom konci ľudstva, už prvé dva verše navodzujú dojem, že je niečo v neporiadku, akoby bola Zem vymretá.

Na ne nadväzujú aj prvé dva verše druhej strofy, ktorá sa končí,
podľa mňa, najvýznamnejším veršom: “Až dozrieme, až dozrieme...”.
Milan Rúfus ním chcel (možno) naznačiť, že ľudstvo je ešte len niekde na počiatku cesty a celkom si neuvedomuje dôsledky svojich činov. V poslednej strofe oslovuje “báseň”, možno básnikov, ktorý by mali byť tvorcami novej lepšej doby, básne, ktoré by mali svojou čistotou a nadčasovými hodnotami osloviť ľudí.

V tejto básni je použitý striedavý rým.

 

 

 

 

 

Osobná lyrika - autor vyjadruje svoje pocity pri rozchode (pravdepodobne) s dievčaťom. Tuší, že je nevyhnutný, ale na druhej strane ho trápia výčitky svedomia (2. strofa). V prvej strofe ešte cíti blízkosť dievčaťa, ale v treťej sa už nemilosrdne odtŕha.

Posledná časť je akýmsi utešením či nádejou, že na seba časom zabudnú...

 

 

 

 

 

 

Vytrhnutie básnika zo sveta poézie do reality. Nie v básňach je pravý život (“A čo je pravda?”), ale v živote (1. verš), ktorý básne nikdy nezachytia. Nemilosrdné k básnikom - veď zachytávajú iba svoje trápenia (5.-6. verš)!

 

 

 

 

 

 

Vojtech Mihálik

 

zbierka Tŕpky

 

 

 

 

 

 

Smutný obrázok manželov, ktorí nemôžu mať deti. Radosti a výhody samoty už dávno omrzeli a zostali im iba oči pre plač. Báseň je mimoriadne sugestívna. Presvedčila ma.

 

 

 

Báseň začína akoby zvoľna, no v takmer idylickom obraze sa naliehavo ešte zjavuje neprekonaný strach žien od koncentračného tábora. Neskôr sa zjavujú vytetované symboly na ich ramenách a aj keď záver básne vyznieva osobne, autor na seba vlastne preberá vinu iných, vinu cele spoločnosti.

Inzerát, v ktorom žena ponúka byť, kde chcela byť kedysi šťastná. Teraz jej zostali už len sny a beznádej. Zamýšľa sa aj nad príčinami jej nešťastia a zisťuje, že bola príliš sebecká, možno netolerantná. Koniec básne (plyn) mi pripadá byť príliš násilný, báseň je aj bez neho dosť emotívna.

 

 

 

Miroslav Válek

 

zbierky Dotyky, Príťažlivosť

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Táto báseň sa mi zdá byť veľmi pozoruhodná, pretože na prvý pohľad absolútne nesúhlasí obsah s formou. V cele básni sa Válek venuje smútku a samým klasicky smutným veciam, no forma básne pripomína skôr riekanku malého žiačika. Myslím, že od toho by sa mal odvíjať aj výklad básne, ako tragikomickej úvahe po uši zamilovaného mládenca - miluje veľmi, ale čo s tým?

 

 

 

 

 

 

“Titulný” verš básne pozná asi každý a každého študenta vopred úspešne znechutí. O čo väčšie je prekvapenie, keď si báseň prečítate celú. Je to o niečom úplne inom! Hanba všetkým autorom učebníc (myslím, že by pán Válek so mnou súhlasil), ktorí pod rúškom vedy zahaľujú básne do vznešených ideí a tým zabezpečujú, že ak si ich niekto prečíta, tak iba čiste náhodou.

V kontexte celej básne vyznieva spomínaný verš rozhodne skôr ako irónia, než vznešená myšlienka. Celá báseň je postavená na dvoch rovinách - reálny svet autora v treťej triede so všetkými problémami, ktoré s tým súvisia, a dejiny ľudstva reprezentované dejepisom. Celková myšlienka, aj keď v niektorých súvislostiach nie celkom jasná, však podľa mňa vyjadruje, že domov môže byť fajn a “ruky”, ale aj presný opak. A že je z toho básnikovi niekedy...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Myslím, že básnik nechcel básňou povedať nič iné, ako ňou priamo povedal. V jednoduchosti je však krása a priamočiarosť básne donúti zamyslieť sa nad tým, nad čím by sme pri mravoučnom tóne iba mávli rukou...

 

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka