Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


NOVOTY V BANNÍCTVE, V PRIEMYSLE A DOPRAVE.

Autor: xixinka

Štát mal veľký záujem na rozvoji banskej a hutníckej výroby, najmä železiarstva. Od druhej polovice 18. storočia a neskôr za napoleonských vojen dosiahla veľký rozmach ťažba drahých kovov ( banskoštiavnická a kremnická oblasť ) a takisto ťažba medi ( Spiš, Gemer ) a železnej rudy ( najmä Gemer a Spiš ).
Slovensku pripadalo vtedy vyše 70 % z celouhorskej ťažby železa a striebra. Na Slovensku sa vyťažila 1 / 6 z celosvetovej ťažby medi. Na začiatku 19. storočia sa na Slovensku vyťažilo ročne okolo 1700 mariek zlata ( 1 marka predstavovala 280, 614 gramov ). Striebra sa vyťažilo ročne až 74 000 mariek. Len vo východoslovenských baniach sa vyťažilo ročne vyše 40 000 centov čistej medi. Po napoleonských vojnách ťažba medi poklesla.
Najväčší vzostup zaznamenala v tomto období výroba železa, najmä v železiarňach na Pohroní. V roku 1815 tu pracovalo 6 vysokých pecí, niekoľko skujňovacích a vykúvacích hámrov ( ľudová výrobňa na spracovanie železiarskych výrobkov kováčskym spôsobom, pričom sa na pohon bucharov, mechov i brúsok využíva vodná energia ). Bola tu aj valcovňa plechu, lejáreň, klincovňa a mechanická dielňa ako zárodok budúcej strojárne. Vtedy vyrobila okolo
45 000 viedenských centov surového železa, 36 000 centov kujného železa a 2 000 centov ocele. Jeden viedenský cent bol 56,12 kg. Pracovalo tu vyše 500 robotníkov. V rokoch 1810 – 1813 vyrobili v zlievarni prvé dva liatinové mosty na Slovensku.
Hlavným strediskom slovenského železiarstva zostal naďalej Gemer, ale výroba sa len veľmi pomaly modernizovala. Roku 1805 tu bolo v prevádzke ešte stále 81 slovenských pecí a len 10 vysokých ( moderných ) pecí, ďalej 65 väčších a 38 menších hámrov. Vyrábali ročne až okolo 150 000 viedenských centov surového železa. Výroba železa vzrástla, keď roku 1808 majitelia z radov meštianstva ( aj slovenského ) a okolitých statkárov založili Muránsku úniu a o tri roky neskôr Rimavskú koalíciu. V polovici 40. rokov sa obidve spojili a patrili medzi najväčších súkromných výrobcov surového železa a liatiny v Uhorsku. Slovensko bolo síce hlavnou rudnou základňou celého uhorského železiarstva, nemohlo však ťažiť z mimoriadneho rozkvetu železiarstva v tomto období konjuktúry ( vzostupu ), lebo železiarstvo bolo skoro úplne v rukách štátu a cudzincov, výrobky zo železa sa v prevažnej miere spracúvali mimo územia Slovenska.
Veľké lesné bohatstvo Slovenska poskytovalo surovinu pre drevospracujúci priemysel. Chybou však bolo, že celé toto bohatstvo vlastnila hŕstka feudálov. Tí mali v rukách ťažbu dreva, jeho spracovanie v pílach na drevo stavebné, priemyselné a palivové a taktiež aj skoro celý obchod s ním. Pritom sa najčastejšie ešte aj v tomto období dopravovalo na pltiach po Váhu, alebo Hrone do Komárna alebo Pešti. Výroba nábytku, rozličných drevených nástrojov, náradia, nádob a podobne sa sústreďovala v cechoch.
V poľnohospodárskom Uhorsku sa darilo takmer bezkonkurenčne ( bez zásahu západnej časti monarchie ) cukrovarníctvu, mlynárstvu a liehovarníctvu. Z 19 cukrovarov Uhorska bolo 12 na Slovensku ( významnejšie vo Veľkých Uľanoch, Bratislave, Trnave, Seredi, Lučenci a Košiciach ). Podobne úspešne, hoci v menšej miere, sa rozvíjalo mlynárstvo a liehovarníctvo.
V posledných dvoch desaťročiach pred revolúciou ( 1848 – 1849 ) nastal na Slovensku i pri miernom tempe priemyselnej výroby v niektorých odvetiach najmä kvalitatívny vzostup. Bolo tomu tak v spomínaných poľnohospodárskych odvetiach a v papiernictve ( v Harmanci, Slavošovciach a v Kremnici ), ktoré prešlo na strojovú výrobu. Sčasti aj v sklárstve nastalo zvýšenie výroby a zlepšenie kvality. Zo slovenských sklárskych podnikateľov vynikli bratia Kuchynkovci, nájomcovia sklární v Sihli, Utekáči a v Lome nad Rimavicou, ďalej Ignác Perger, nájomcovia sklární v Hriňovej a v Skalisku.
Vynálezca James Watt vynašiel parný stroj. Ďalší vynálezcovia postavili parný stroj na kolesá, alebo ho vmontovali do lodí. Keď James Watt r. 1819 vo vysokom veku zomrel, poháňali už jeho parné stroje lokomotívy v Anglicky, ba dožil sa ešte aj prvej plavby lode poháňanej parou cez Atlantik. Slovensko stálo spočiatku dosť bokom od týchto vynálezov, predsa však prvý parný stroj namontovali roku 1830 v textilnej manufaktúre grófa Forgáča ( Forgácha )pri Lučenci na južnom Slovensku. Nový spôsob výroby sa však nezadržateľne ohlasoval, vťahoval našu krajinu, aj keď trochu oneskorenejšie, do moderného veku.
Aj s vývinom železníc to bolo u nás inakšie ako v západnom svete, kde koľaje tratí pretínali krajiny, spájali vzdialené mestá a celé kontinenty. Parné lokomotívy chrliace dym a iskry pripomínali ohnivé tátoše, na ktorých sa rútil nový vek. Na Slovensku to bolo trochu inak. Tátoše, ktoré ťahali prvú železnicu, neboli ohnivé, zo železa a ocele, ale skutočné, z mäsa a krvi – a žrali ovos. Naša prvá železnica bola totiž konská, na trati Bratislava – Trnava – Sereď, vybudovaná v rokoch 1839 – 1846. V rokoch 1846 – 1851 dobudovali druhú železničnú trať Pešť – Vacov – Bratislava – Viedeň. Tá už bola parná. Na konskej železnici v jednotlivých staniciach boli okrem čakární pre cestujúcich a služobných miestností aj prepriahacie stanice pre kone. Ale aj kone ťahali celkom slušne. Cesta z Trnavy do Bratislavy trvala dve a pol hodiny.
O dvadsať rokov neskôr bolo už Slovensko trochu popretkávané železnicami. Zväčša smerovali na juh – do hlavného mesta, Budapešti, ale napokon postavili aj košicko – bohu –mínsku železnicu, prvú spojku v smere výxhod – západ, ktorá oživila celé Slovensko.
Nie všade vítali výstavbu železníc s nadšením. Mestská rada v Modre sa dokonca postavila proti stavbe železnice cez svoje mesto, lebo sa obávala ohrozenia „ dobrých mravov “ . Zlé jazyky síce tvrdili, že kvôli železnici nechceli zbúrať nejaké stodoly, no to nič nemení na fakte, že železničné koľaje Modru doteraz obchádzajú. Stavba železníc prinášala ľuďom obživu i nové povolania, i keď všetko bolo iste veľmi zaslúžené. Ľudia prekopávali vrchy, stavali tunely, mosty, regulovali pre potreby železnice rieky, stretávali sa tu aj Slováci s robotníkmi a odborníkmi z Čiech, Moravy, Rakúska i Talianska. Spoznávali sa. Pri tejto príležitosti sa veľa dozvedeli o novom neznámom svete, získali aj takú skúsenosť, že život jednoduchých ľudí práce je všade dosť ťažký.
Od 80. rokov 18. storočia do roku 1848, t. j. v prechodnom období, keď už feudalizmus dožíval, i v prvých desaťročiach po vzniku „ buržoáznej “ revolúcie sa menil aj výzor našich miest. Niekdajšie stredoveké mesto, ktoré po stáročia tlačilo so svojimi remeselníckymi dielňami, obchodníkmi, obytnými domami na území, ktoré bolo opevnené múrmi, doslova praskalo v švíkoch. Zrazu sa hradby rúcajú, a kde aj stoja, rozbehlo sa mesto do širokých predmestí. Tu, na zelenej lúke, je dosť miesta na všetko, najmä na stavbu dielní, neskôr na stavbu veľkých fabrických hál.
Mestá priťahovali ľudí z vidieka. Príliv vidieckeho obyvateľstva v priebehu národného obrodenia do Prahy zmenil toto mesto na skutočné české mesto. Bratislava sa v tomto období ešte nestala prevažne slovenským mestom, ale počet slovenského a slovanského obyvateľstva sa skoro zdvojnásobil. Slovenské obyvateľstvo prichádzalo z vidieka do Bratislavy za prácou.

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka