Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


P O L I T O L Ó G I A

Právny štát
Občianstvo človeka
Štátna moc

POLITOLÓGIA

-         venuje sa skúmaniu politiky

-          tvorí ju systém viacerých vied o politike, ktorá má dve stránky – odbornosť a demokratizmus.

 

VEDY O POLITIKE

1.     Teória politiky (vysvetľuje pojmy súvisiace s politikou )

2.     Dejiny politického myslenia ( zhŕňajú a zovšeobecňujú názory na politiku vo všeobecnom kontexte)

3.     Komparatívna politológia ( zaoberá sa porovnávaním rôznych politických systémov)

4.     Politická sociológia ( skúma politické správanie )

5.     Politická prognostika ( predvída budúci stav )

 

Kapitola I. – PRÁVNY ŠTÁT

 

ZVRCHOVANOSŤ ŠTÁTU

- štát je neobmedzeným pánom nad príslušným územím a jeho postavenie nemôže ovplyvniť nijaký človek, skupina, či organizácia. Prejavuje sa v úplnej a neobmedzenej právomoci štátu vytvárať prostredie, v ktorom žijú jeho obyvatelia. Zvrchovanosť štátu môžu obmedzovať náboženstvo, vojenská diktatúra a ideologizácia štátu.    

PODMIENENÁ ZVRCHOVANOSŤ ŠTÁTU

-         stav, keď neexistuje na území štátu iná inštitúcia, osoby apod., ktorým by bol štát podriadený – podriaďuje sa iba vôli občanov.

 

OBČIANSKA SPOLOČNOSŤ

-         Spoločnosť vynútená občanmi poskytujúca rovnaké príležitosti na prejavenie osobnej individuality každého občana.

 

OBMEDZENIE SUVERENITY

-         môže nastať uzavretím dohody s iným štátom, alebo pridružením k nejakej medzinárodnej inštitúcií. Značne sa naruší suverenita štátu ak štát vytvorí federáciu s inými štátmi.

 

KULTÚRNE URČENIE NÁRODA

Národ = kultúrna pospolitosť ľudí s pozitívnym vzťahom k určitému teritóriu. Ľudia používajú spoločný jazyk, majú spoločné tradície, názory na históriu, potreby

 

POLITICKÉ URČENIE NÁRODA

-         súvisí s nezávislosťou – politickým vzťahom k iným národom.

 

EMANCIPÁCIA NÁRODA

-         proces, v ktorom si národ uvedomuje vlastné potreby, zvláštnosti a realizuje vlastnú predstavu o spravovaní svojich záležitostí.

-         vrcholí vytvorením národnostného štátu, čo však nemusí byť vždy konečným cieľom národa.

 

NÁRODNÁ SEBADôvera

-         súhrn individuálnej sebadôvery jednotlivcov. Jednotlivec si musí veriť, že dosiahne svoj cieľ, čo sa prejavuje v národnej sebadôvere

 

DOSIAHNUTIE NEZÁVISLOSTI ŠTÁTU

-         môže nastať v referende, ktoré však môže byť nejasné, lebo neudáva nikoho, kto by mal prejavený výsledok realizovať. Častejšie je dosiahnutá nezávislosť po rokovaní koalície s opozíciou – pokojnejší prechod na iný režim.

 

FORMY ZÁVISLOSTI NÁRODA

-         politická (národ priamo politicky podlieha pod iný národ, nemá vlastnú ústavu apod.), kultúrna (národ môže byť politicky nezávislý, ale spája ho s iným národom kultúrne dedičstvo) a ekonomická (podliehanie politickej vôli iného štátu, v prípade ak štát nie je schopný sám uspokojiť vlastné potreby)

 

SATELITNÝ ŠTÁT

-         istá forma politickej závislosti. Štát je síce oficiálne definovaný ako nezávislý, ale podlieha politickej vôli iného štátu.

 

IDEA PRÁVNEHO ŠTÁTU

-         na začiatku sa rozšírilo politické právo. Podieľali sa na tom liberálne a sociálnodemokratické strany. Liberálne videli ako základ štátu občana, soc.dem. sa orientovali na robotnícku triedu, ktorá nemala volebné právo. Volebné právo sa rozšírilo na celú dospelú populáciu t.j. stalo sa všeobecným volebným právom. Nastala otázka určenia vzťahu medzi občanom a štátom. Ňou sa zaoberal politológ Harold Laski. Ten vzťah občana k štátu pomenoval ako protirečivú podmienenosť : občan vo voľbách určuje vládu a tá mu zákonmi limituje jeho aktivity. Štát teda videl ako dieťa občanov, disponujúce represívnymi opatreniami smerujúcimi na ich ochranu.

 

PRÁVNY ŠTÁT

-         štát, ktorého zákony vychádzajú z vôle ľudu

-         jeho základom je demokraticky vytvorená ústava, určujúca kompetencie štátnych inštitúcií, spôsob ich vzniku a formu ich zodpovednosti

-         jeho zákony môžu vydávať rôzne stupne zákonodarného systému, meniť sa môžu referendom, vytvárajú sa z vôle väčšiny

-         existuje v ňom nezávislé súdnictvo

-         musí vytvárať rovnaké podmienky pre všetkých voličov

-         musí byť kontrolovaný opozíciou

-         musí garantovať šancu na prípadnú zmenu – volebným víťazstvom, odstúpením vlády, iniciáciou prezidenta apod.

-         musí tolerovať prejavy nesúhlasu – opozičné strany

-         jeho občania majú právo vyjadrovať svoje postoje /VEREJNÁ MIENKA/, no vláda sa ňou nemusí zo zákona riadiť, no väčšinou sa ňou politici riadia.

-         spravodlivosť v právnom štáte závisí od akceptovania občianskych slobôd

-         ak by sa podarilo uskutočniť atribúty právneho štátu v celej Európe, prípadne na svete, dosiahla by spoločnosť európsku, či svetovú federáciu, čím by bolo zabezpečené rešpektovanie  občianskych slobôd v globálnom meradle. V skutočnosti je však tento projekt nerealizovateľný, keďže uplatňovanie atribútov právneho štátu je realizované v každej krajine iným spôsobom a hlavným stabilizačným prvkom spoločnosti nie je občan, ale národ, ktorý sa v predstave federácie nevyskytuje.

 

Kapitola II. – OBČIANSTVO ČLOVEKA

 

PRIRODZENÉ PRÁVA

-         právo na život, slobodu a materiálne podmienky na vlastnú existenciu

 

KONFLIKT ČLOVEKA A MOCI

-         človek chce sám ovplyvňovať štrukturálny rámec vlastnej existencie, čo sa prejavuje bojom o politickú moc.

 

OBČIANSKE SLOBODY

-         sú realizáciou prirodzených práv človeka

-         sú to sloboda prejavu, zhromažďovania, osobnosti a v niektorých krajinách (USA) právo na porotný súd.

 

SLOBODA MYSLENIA

-         základ slobody prejavu

-         osobné hodnotenie reality, podmienené konfrontáciou s vlastnými záujmami, čo vedie k utvoreniu občianskeho ideálu, ktorý je ovplyvnený prístupom k informáciám, inteligenciou, hodnotovým rebríčkom apod..  

-         každý občan nechce vyjadrovať svoju mienku, no mnohým stačí existencia tejto možnosti. Preto nútiť niekoho k zverejneniu svojho názoru je obmedzovaním slobody prejavu. Tiež rozdelenie prejavov na normálne či nenormálne, dobré či zlé, konštruktívne či nekonštruktívne sa pokladá za obmedzovanie slobody prejavu.

 

SLOBODA ZHROMAŽĎOVANIA

-         kolektivizácia individuálneho prejavu. Človek vyhľadáva ľudí s podobnými názormi, problémami, záľubami apod. (mítingy, manifestácie a demonštrácie) a chce byť akceptovaný. K tomu môže využiť petičné právo t.j. prejav rovnakého názoru skupiny ľudí.

 

SLOBODA ZDRUŽOVANIA SA

-         tiež kolektivizácia individuálneho prejavu, keďže občan ako jednotlivec je iba malý fragment celku. Prejaviť teda svoj názor môžu vstupom do organizácie s rovnakým cítením

 

ZDRUŽENIA OBČANOV

-         vznikajú najčastejšie pod vplyvom riešenia na jeden konkrétny problém, po vyriešení ktorého zanikajú. Môžu mať formu voľného združenia (organizácia založená pre vyslobodenie väzňa), mierovej organizácie, cirkvi, no najčastejšie politickej strany. Sloboda združovania zaručuje právo vstupu do ktoréhokoľvek združenia, no samozrejme aj možnosť nevstúpiť.

SLOBODA OSOBNOSTI

-         akceptovanie princípu individualizmu

-         sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého, inak by nastala anarchia

 

PRÁVO NA SÚKROMIE

-         odvodené o slobody osobnosti

-         niektoré funkcie si vyžadujú čiastočné obmedzenie tohoto práva.

 

ŠTÁT A SÚKROMIE OBČANA

-         štát musí byť garantom slobody občana a slobody jeho rozvoja osobnosti – t.j. šancu získať informácie, vzdelanie

 

PRÁVO NA POROTNÝ SÚD

-         vyjadrenie slobody občana voči štátu.

-         občan má právo byť súdený ľuďmi laikmi, ktorý ho posudzujú humanistickejšie. Často však nespravodlivo

 

OBČIANSKE PRÁVA

Občianske slobody sa realizujú pomocou zákonov, čím sa predstava o slobodnom občanovi dostáva do pozície nároku občana k štátu. Poznáme 3 skupiny práv – právo na osobnú dôstojnosť, politické práva a ekonomické práva.

 

PRÁVO NA OSOBNÚ Dôstojnosť

-         právo rovnosti, rovnakého zaobchádzania, spravodlivého trestu, právo na súkromie a individuálny prejav, právo byť oslobodený od nespravodlivého trestu, niekedy aj právo na oslobodenie od neľudského trestu – trestu smrti, ktorý je de facto odplata štátu za zločin, ktorý nerieši a prípadný justičný omyl nemožno napraviť.

-         spadá sem aj prezumpcia neviny a neuznanie priznania viny a sebaobžaloby ako základu pre trestný postih.

 

POLITICKÉ PRÁVA

-         smerujú k vytvoreniu politickej rovnosti občanov v spoločnosti

-         prejavujú sa v oblasti práv menšín a ekologických práv.

-         občianstvo sa môže získať narodením, alebo presťahovaním, možno sa ho zriecť, nemožno ho odňať.

 

APLIKÁCIA OBČIANSKYCH PRÁV

-         právo voliť a byť volený, právo aktívne sa podieľať na politickom živote krajiny a využívať všetky občianske práva

 

PRÁVA MENŠÍN

-         skupinové práva časti obyvateľstva s určitými znakmi, ktorými sa odlišuje od väčšiny.

-         menšiny musia byť politicky rovnocenné s ostatným obyvateľstvom a nemožno ich za odlišnosť prenasledovať.

-         prejavujú sa od práva na kultúrnu po politickú autonómiu, ktorú však niektoré štáty (USA, D, FR, ,ESP, SW,…) úplne vylučujú

-         uplatňujú sa buď pasívne (štát poskytne šancu ma sebarealizáciu), alebo aktívne (štát zákonmi chráni menšiny)

 

POLITICKÉ MENŠINY

-         jedná sa väčšinou o porazené politické strany, ktoré však nemôžu byť diskriminované stranami víťaznými

 

EKOLOGICKÉ PRÁVA

-         najmladšie zo skupín občianskych práv

-         riešia vzťahy medzi občanom výrobcom a konzumentom

-         môžu sa realizovať iba cez politickú sféru

 

EKONOMICKÉ PRÁVA

-         prejavuje sa v nich individualizácia občianskych práv

-         základným právom je právo na majetok

-         keďže nie je možné aby všetci občania v rovnakej miere využívali svoje ekonomické práva, preto štát označil 3 spôsoby nadobudnutia – realizáciou práva na majetok, ktorá závisí od konkrétnych individuálnych schopností občana, príležitostným nadobudnutím – dedičstvo, pridelenie majetku), ekonomickým privilégiom, ktoré upresňujú dedičské práva apod.

 

EKONOMICKÉ PRÁVA A POLITICKÝ BOJ

-         politický boj = vzťah medzi ekonomickými právami, príležitosťami a privilégiami

-         rozdielne využívanie ekonomických práv vytvára rôzne ekonomické skupiny, čo sa prejavuje v rôznom sociálnom postavení. Štát je povinný prerozdeľovať bohatstvo (dane, dotácie a podpory) aby zmiernil sociálne rozdiely

 

OBČIANSKA KULTÚRA

-         súbor hodnôt, ktorými sa riadi politický systém občianskej spoločnosti

-         hlavnými hodnotami sú občianske slobody a pluralitná demokracia

-         ovplyvňujú ju politické a kultúrne tradície regiónu

-         rôzni občania majú rôzny vzťah k hodnotám občianskej demokracie, čo sa prejavuje 2 protichodnými postojmi – konzervatívnym a radikálnym

 

OČAKÁVANIA OBČANIA

-         u rôznych občanov sú rôzne (stabilita režimu, zmena režimu

 

ETICKÁ Dôvera

-         zmena = prirodzená túžba človeka zmeniť vlastné postavenie k lepšiemu

-         stabilita = vyplýva z viery v morálnu správnosť systému

 

OBČIANSKA SOLIDARITA

-         sa delí do 2 skupín – vnútrospoločenská a globálna

-         vnútrospoločenská sa prejavuje v schopnosti jednotlivca vnímať postavenie iných občanov, ktorí sú na tom horšie. Môže vyústiť do požiadavky voči štátu aby zakročil v prospech týchto občanov. Môže sa prejaviť aj ako podpora demokratických hnutí v iných krajinách

 

HIERARCHIZÁCIA OBČIANSKYCH HODNôt

-         v rôznych krajinách je rôzna

-         vo veľkých krajinách - vlastný úspech

-         u občanov veľmocí – občianska solidarita

-         v malých krajinách – pocit národnej spolupatričnosti

 

POLITICKÁ PARTICIPÁCIA OBČANA

-         štát musí umožniť občanovi podieľať sa na tvorbe politiky. Občan môže toto právo využiť priamo (referendum), ale sprostredkovane (podpora politických strán)

 

VARIANTNOSŤ POLITICKÝCH KULTÚR

-         politická kultúra je podmienená ochotou občana zúčastňovať sa na politickom živote

 

SEKUNDÁRNY ANALFABETIZMUS

-         odmietanie účasti na politike, nezáujem o politický život

-         pramení z nízkej inteligencie, sklamania z politiky

 

LIMITY ZÍSKANIA OBČIANSTVA

-         má ich každá spoločnosť, bráni sa nimi pred prílivom prisťahovalcov, z ktorých si vyberá odborníkov a špecialistov

 

LIMITY VYUŽÍVANIA OBČIANSTVA

-         prisťahovalci nemôžu využívať všetky občianske slobody, politici podliehajú kontrole spoločnosti

 

OBMEDZENIE SLOBODY PREJAVU

-         sloboda prejavu je obmedzená ochranou osobnosti

 

OBMEDZENIE SLOBODY ZDRUŽOVANIA SA

-         občania môžu zakladať akékoľvek združenia, ktoré nemajú charakter protiústavných

 

 

 

DISKRIMINÁCIA OBČIANSTVA DE IURE

-         štát sa pokúša zabrániť prejavom na zmeny, preto sa snaží potláčať ich prejavy. V USA mohli voliť ženy až v roku 1920, keď bol prijatý 19 dodatok ústavy, vo Švajčiarsku až v 60 rokoch

 

DISKRIMINÁCIA OBČIANSTVA DE FACTO

-         ide o etnickú, rasovú, náboženskú, ale diskrimináciu žien a mládeže – iba 10 % žien je v európskych vládach a parlamentoch, a priemerný vek politikov je 50 rokov

-         môže viesť k integrovaniu menšín a vznikajú radikálne organizácie – ETA, IRA, Čierny panteri

Kapitola III. – ŠTÁTNA MOC

 

ŠTÁTNA MOC

-         zvrchovaný mechanizmus, ktorý spravuje vývoj na určitom území

-         v demokratických režimoch je totožná s politickou mocou, v nedemokratických režimoch ide aj o duchovnú a v komunistickom režime aj o ekonomickú moc

 

DEĽBA ŠTÁTNEJ MOCI

-         jej cieľom je zefektívnenie činnosti štátnej moci

-         politické rozhodovanie sa nesmie kumulovať v jednom orgáne

 

HORIZONTÁLNA DEĽBA ŠTÁTNEJ MOCI

-         má za úlohu presne definovať kompetencie a zaručiť efektívny vývoj štátu a vzájomnú kontrolu

-         ako prvý jej myšlienky prezentoval Alexis de Tocqueville na konci 18 storočia a ako prvú ju praktizovali v USA

-         ide rozloženie na zákonodarnú (legislatívnu), výkonnú (exekutívnu) a súdnu = triumvirát, v ktorom sa jednotlivé zložky dopĺňajú

 

ZÁKONODARNÁ MOC

-         jej cieľom je určiť normy, ktoré budú platné na území štátu

-         má právo kontrolovať, ustanovovať a odvolávať exekutívu a ustanovovať súdnu moc

 

ZMYSEL KOMôr parlamentu

-         parlament je najvyšší článok zákonodarnej moci, zostavujú ho všetci občania voľbami. Jeho funkčné obdobie je 3 – 5 rokov

-         dvojkomorový parlament vznikol aby záujmy občanov prenikli čo najlepšie do zákonodarného zboru. Jednu komoru volia priamo voliči – má úplnú zákonodarnú moc, druhá komora slúži na kontrolu prvej a volia ju orgány štátnej moci, alebo voliči. Nemá zákonodarnú moc.

-         takto sú rozdelené parlamenty takmer vo všetkých demokratických štátoch : USA (snemovňa reprezentantov + senát), Francúzsko (národné zhromaždenie + senát), Nemecko (spolkový snem + spolková rada), Veľká Británia (Horná a Dolná snemovňa – Horná snemovňa nie je volená, ale jej členovia sú dosadzovaní podľa tradícií)

-         v parlamente platí názor nadpolovičnej, dvojtretinovej, alebo trojpätinovej väčšiny

 

 

 

 

POSLANIE PARLAMENTU

-         prijímať ústavu, schvaľovať štátny rozpočet, medzištátne dohody, program vlády, menovať sudcov, niekedy voliť prezidenta (Taliansko, Nemecko)

 

VÝKONNÁ MOC

-         jej najvyšším orgánom je vláda, ktorá realizuje rozhodnutia parlamentu, harmonizuje vývoj spoločnosti, realizuje  dodržiavanie slobôd a práv, stará sa o bezpečnosť

 

VZNIK VLÁDY

-         1. Všeobecnými parlamentnými voľbami

2. Priamou voľbou hlavy štátu

-         vláda rozhoduje kolektívne a individuálne

-         vláda je zložená z odborníkov, ktorý spravujú svoj rezort

 

ŠTRUKTÚRA VLÁDY

-         počet členov vlády určuje premiér, alebo parlament. Členovia sú zodpovedný za svoju prácu predsedovi, či politickej strane

-         najdôležitejšie posty sú – premiér, minister zahraničných vecí, hospodárstva, financií

-         časť výkonnej moci prenáša vláda na nižšie úrovne – orgány samosprávy

 

SÚDNA MOC

-         jej úlohou je kontrolovať legislatívu a exekutívu, vykladať zákony a ústavu

-         jej najdôležitejšou súčasťou je najvyšší súd, alebo ústavný súd. Tie môžu posudzovať zákony a rozhodnutia vlády z hľadiska ústavnosti

 

NEZÁVISLOSŤ SÚDNICTVA

-         vyplýva z funkčného postavenia súdov

-         súdnictvo musí pôsobiť nezávisle od politiky – členovia najvyššieho súdu sú menovaní na obdobie presahujúce volebné obdobie a odvolať ich možno iba vo výnimočných prípadoch. Členovia nemôžu byť spojený s politickými stranami. Rozhodujú nezávisle, no riadi sa podľa kľúčov konzervativizmu, liberalizmu, alebo sociálneho humanizmu. Dôležitú úlohu zohrávajú procesy na nižších súdoch, ktoré môžu slúžiť ako porovnanie pri riešení podobného prípadu

 

VERTIKÁLNA DEĽBA ŠTÁTNEJ MOCI

-         jej podstatou je určenie kompetencii štátnych orgánov vo vertikálnej štruktúre, t.j., kto je komu podriadený

-         existujú viaceré modely vertikálnej deľby štátnej moci – centralizovaný model (unitárny štát), federalizmus a konfederácia

 

CENTRALIZOVANÝ ŠTÁT

-         rozhodovacie právomoci majú centrálne štátne orgány, čo však nemusí ovplyvniť horizontálne rozdelenie moci

-         v praxi sa prejavuje, tým ,že parlament rozhoduje o všetkých aspektoch života

-         vo výkonnej moci sa prejavuje personálnym obsadzovaním nižších orgánov, ktoré je ovplyvnené vyššími orgánmi /Francúzsko/

 

FEDERALIZMUS

-         prejavuje sa

1.      rozdelením štátu na členské jednotky, ktoré majú vlastnú štátnu moc, čím je obmedzená moc centrálna /federácia/

2.      prenesením rozhodovacích právomoci na úroveň obcí

-         federácia je spoločný štát, v ktorom základnú štátnu subjektivitu má centrum s vládou a parlamentom, no členské jednotky majú vlastné orgány štátnej moci (parlamenty, vlády, ústavy, súdnictvo), ktoré však musia byť podriadené vyššiemu celku

 

SPOLOČNÝ ZÁUJEM VO FEDERÁCIÍ

-         členské jednotky musia mať záujem v oblasti základnej legislatívy, zahraničných aktivít, obranyschopnosti, vnútornej bezpečnosti, hospodárskeho priestoru, financií, energetiky a dopravy. Tieto všetky činnosti by však mali byť kontrolované centrom. Členské jednotky federácie sú však ekonomicky autonómne – majú vlastnú daňovú, investičnú i obchodnú politiku

 

ŠPECIÁLNE ZÁUJMY VO FEDERÁCIÍ

-         prejavujú sa v oblasti vlastnej školskej, zdravotníckej, kultúrnej a ekonomickej politiky, vlastným právnym systémom, ktorý však nemôže odporovať ústave

-         usporiadanie federácie majú USA a Nemecko. V oboch štátoch federácia vznikla z vôle jednotlivých častí

 

ÚPLNÝ SÚHLAS VO FEDERÁCII

-         základom federácie je štátny konsenzus – jednotlivé celky sa musia dohodnúť na centre, ktorého rozhodnutia majú prioritu pred rozhodnutiami členských jednotiek

 

FEDERALIZÁCIA ŠTÁTNEJ SPRÁVY

-         k základným princípom federalizmu je prenášanie rozhodnutí centra na regionálnu až miestnu úroveň. Obce môžu rozhodovať o základných otázkach, bezprostredne sa ich týkajúcich

 

OBČIANSKA SAMOSPRÁVA

-         do politiky obce a regiónu musí prenikať vplyv občianskych združení a aktivít. Obec musí tolerovať petície, ak je potrebné, musí vypísať miestne referendum, ktorého výsledky sú pre miestnu samosprávu záväzné

 

KONFEDERÁCIA

-         zväzok suverénnych štátov

-         vzniká deklaráciou o súžití a vytvorení spoločných orgánov štátnej moci

-         základné legislatívne, exekutívne a súdne právomoci majú jednotlivé štáty a centrum má iba tie, na ktorých sa štáty dohodli

-         jej typom je Švajčiarsko, Austrália

 

FORMY ŠTÁTU

-         určujeme ich podľa troch rôznych kritérií

1.     Podľa vertikálneho delenia moci

2.     Podľa hlavy štátu a jej vplyvu

3.     Podľa stupňa vplyvu občanov na politický život

 

MONARCHIA A REPUBLIKA

-         rozdelenie podľa hlavy štátu

-         monarchiu poznáme konštitučnú a dedičnú

-         v Európe je najčastejší konštitučný variant – monarcha je oficiálnou hlavou štátu, no jeho vplyv na politický život je podmienený volenou časťou štátnej štruktúry. V štáte je ústava, platná pre všetkých

-         menej časté sú konštitučné monarchie, kde monarcha stojí nad politickými stranami a je integrujúcim faktorom spoločnosti. Časti sú tieto typy v Ázii a Afrike, kde monarchovia formujú vládu, určujú termíny volieb – štát je ich dedičným majetkom

-         republika – najčastejšia forma štátu, má prezidenta, ktorá je volený občanmi, parlamentom, alebo voliteľmi. Prezident je symbolom štátnosti. Nie je však takým integrujúcim prvkom ako monarcha, keďže sa do politiky presadil cez nejakú stranu. Niekde má malú možnosť zasahovať do politiky (Nemecko, Rakúsko) a v krajine vládne šéf vlády, no inde zasa má veľký vplyv (USA)

 

MIERA DEMOKRACIE V ŠTÁTE

-         určuje ju stupeň vplyvu občanov na politický život

-         podľa nej poznáme pluralitné, alebo totalitné štáty

-         v pluralitných štátoch súperia politické strany o podiel na moci cez regionálnu po miestu úroveň. Ide o tzv. zastupiteľskú demokraciu – občana háji iný občan, zvolený väčšinou

 

POLITICKÝ PLURALIZMUS

-         prejavuje sa v jeho vzťahu k ideológiám

-         porazené strany musia rešpektovať víťazov a naopak

-         štát si však nemôže osvojiť ideológiu víťaznej strany, lebo je  voči ideológiám indiferentný, čo platí aj o náboženstvách.

 

TOTALITNÝ ŠTÁT

-         je založený na nadštandartnom postavení určitej politickej skupiny, čím nepripúšťa súperenie o moc. To nadobúda podobu iba do boja politických klanov v strane. Iné strany, či združenia sú zakázané

-         ideologicky sa stotožňuje s vládnucou politickou stranou, náboženstvom

-         politikov vyberá vládnuca strana, náboženská organizácia, …

-         volebný akt využíva iba ako potvrdenie zhora vybraných osôb

 

FORMY VLÁDY

-         parlamentná, kabinetná a prezidentská

-         súvisí s tým, ktorý zložka (zákonodarná, výkonná, súdna) dominuje v štáte

 

PARLAMENTNÁ FORMA VLÁDY

-         ak prevažuje zákonodarná moc nad výkonnou

-         parlament má mocenské postavenie – po voľbách zostavuje vládu a ustanoví ministrov, ktorých aj odvoláva. Schvaľuje vládny program, posudzuje kroky vlády

-         keďže absolútne víťazstvo je v pluralitných demokraciách zriedkavé, musia spolu spolupracovať viaceré strany, často s rozdielnym programom, čo sa prejavuje permanentnou vládnou krízou. Tá prináša často zmenu vlády aj bez volieb (vyslovením nedôvery). Typickou krajinou je Holandsko. Vládna kríza vo vyspelých demokraciách neprerastá do spoločenskej krízy

 

KABINETNÁ FORMA VLÁDY

-         vzniká ak má dominantné postavenie v štáte vo vláde

-         o tom, kto bude zostavovať vládu rozhodnú voliči vo voľbách

-         premiér vyberá členov vlády a má možnosť ich aj odvolať

-         parlament schvaľuje program vlády prerokúva aj dôležité rozhodnutia vlády

-         hlavným predstaviteľom štátu sa stane šéf exekutívy (predseda vlády, premiér, kancelár), ktorý je aj zodpovedný za vládnu politiku

-         kabinetná politika = politika ktorá nevzniká tajne, ale verejne vo vládnom kabinete. Ide o stabilnú formu politiky štátu, ktorá nespôsobuje krízy

 

PREZIDENTSKÁ FORMA VLÁDY

-         málo rozšírený variant vlády, keď má prezident výnimočné postavenie v štáte. Volí sa mimo parlamentu a svoje právomoci má posilnené na úkor vlády a parlamentu, ktorí ho dokonca ani nemôžu odvolať. Prezident má právo vetovať zákony, niekedy odvolávať premiéra, vyhlasovať referendum, rozpustiť parlament, vypísať parlamentné voľby. Ak sa francúzsky prezident zúčastní zasadania parlamentu, automaticky mu predsedá.

-         výhodou tejto formy vlády je jasná osobná zodpovednosť

-         nevýhodou tejto formy vlády je prílišná kumulácia moci v rukách jednej osoby, čo má za následok snahy na jeho odstránenie napríklad aj pomocou atentátov (FR. – de Gaull, USA – Kennedy, Reagen, Chile – Allende) alebo afér – Watergate, Lewinská, …

 

POKUSY O NOVÝ PREZIDENTIZMUS

-         o prezidentskú formu vlády sa pokúšali po páde totality mnohé postkomunistické krajiny, keďže tu bola tradícia kumulácie moci do rúk jednej osoby, či strany. Vo väčšine štátov bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj vo východnej Európe to vyústilo do kvázi diktátorstiev.

 

LEGITÍMNOSŤ ŠTÁTNEJ MOCI

-         má dve stránky – právnu a morálnu

-         právna stránka vychádza z ústavy, ktorá definuje charakter, štruktúru a spôsob vzniku daného štátu

-         morálna stránka závisí od politických predstáv strán – právo na súkromné vlastníctvo, na sociálnu ochranu – napríklad popravu kráľovského páru vo Francúzku počas revolúcie sa vysvetľovala ako právo ľudu na demokratickú vládu

 

MORÁLNA LEGITIMIZÁCIA POLITICKEJ ZMENY

-         zvraty sú morálne legitimizované práva obyvateľstva uskutočniť zmenu – ČSR: 1918, 1939,1948,1968,1989

 

LEGITÍMNOSŤ ZRUŠENIA REŽIMU

- nový politicky režim sa presadí väčšinou pomocou prevratu, no v demokratickej spoločnosti existujú aj iné spôsoby – parlament môžu zrušiť ústavu, najvplyvnejšie politické subjekty uzavrú politickú dohodu a parlament je legitimizuje svojou zákonodarnou činnosťou

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka