Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Prijatie ústavy a vývoj vzájomného vzťahu ústredných orgánov v Slovenskom štáte - 39/45

Autor: Wepman

    Buržuáznodemokratické princípy predmníchovskej republiky neboli akceptovateľné pre nový ľudácky režim, ktorý po svojom vzniku na území Slovenska

vlastne recipoval celý jej štátny aparát. Nemohli zdôvodniť a ani zabespečiť systém jeho monopolnej moci. Navyše novoutvorený slovenský štát bol od začiatku svojho trvania labilný tak vo svojej vnútornej politike, ako aj v medzinárodnom postavení. Jeho labilitu zvyšovali nielen rastúce ťažkosti hospodárskeho charakteru, ale aj neskúsenosť ľudáckych predstaviteľov v praktickej vládnej politike.

    V prvých mesiacoch ľudáckeho štátu sa štátna moc sústreďovala v rukách prezidenta republiky – J. Tisu a troch členov vlády V. Tuku, F. Ďurčanského a A. Macha. Prestavba ľudáckeho štátu predpokladala organizačnú prestavbu HSĽS podľa vzoru fašistických strán v Nemecku, resp. v Taliansku, ďalej „prestavbu národa“ a vytvorenie fašistického právneho poriadku. Ústava prijatá snemom 21.7.1939 mala zabespečiť postupné uskutočnenie tejto prestavby. Úlohou snemu bolo predstierať legalitu ľudáckeho režimu, kým ústava mala vo verejnosti vzbudzovať dojem, že nový režim napráva chyby, ktorých sa dopustila predmníchovská republika, a vytvára predpoklady na urýchlené dobudovanie systému mocenských orgánov slovenského štátu.

    K načrtnutiu tejto úlohy pristúpil Tiso ešte v autonómnom sneme 21.2.1939, keď povedal : „Tento náš slovenský štát je síce pokračovateľom starého štátu československého, vyrastá akoby z neho, ale je novým štátom ... slúžiť bude len všeobecným záujmom celého slovenského národa. “ „Chceme,“ povedal, „aby sme sa stali namiesto národa štátnych zamestnancov národom voľných povolaní na poli obchodnom a hospodárskom.“ Svoj názor na funkciu ústavy vymedzil takto: „Pri príležitosti uzákonenia ústavy prestaneme byť prívržencami teoretických systémov ... suverenita slovenského národa nesmie byť ani týmto ústavným zákonom tak viazaná, aby ťažkosti technického rázu mohli byť prekážkou jeho rozhodovania.“ Záujmy „národa“ mala formálne chrániť vláda,  „ktorá sa zriaďuje na totalitný systém a chce autoritatívny režim určitého druhu.“

    Na vypracovanie ústavy vymenovalo predsedníctvo HSĽS osobitnú komisiu na čele s Tukom. V predbežných diskusiách sa komisia dohodla uplatňovať  a spracovať najmä zásady ríšskonemeckej, talianskej, býv. rakúskej a portugalskej ústavy, pričom vodidlom mala byť tiež hierarchická sústava katolíckej cirkvi. Smernicou riešenia sociálnej otázky mali byť v tomto chápaní encykliky Rerum novarum a Quadragesimo anno. Organizačné formy sa mali prevziať z talianskeho Carta del Lavaro, podľa ktorej hlavnou úlohou štátu je odstrániť rozpory medzi „kapitálom, prácou a triednym bojom.“ Uvažovalo sa aj o aplikácií štruktúry talianskej snemovne, organizovanej na korporačnom základe a fašistickej rade, ktorá zostavovala kandidátnu listinu už pred voľbami. Rovnako príťažlivou bola nemecká fašistická zásada, spájajúca moc prezidenta  a kancelára a obmedzujúca význam Reichstagu, lebo „NSDAP je vlastne štátom“ atď. Na podklade týchto zásad vypracovali členovia komisie svoje vlastné koncepcie ústavy, v ktorých sa jasne prejavovalo ich profašistické zmýšľanie. Tieto jednotlivé návrhy sa prerokovali na zasadnutí komisie 9.5.1939. Prijala sa platforma v zásade akceptujúca vzor korporačno-stavovského usporiadania fašistického Talianska. Mechanické a okamžité prijatie tohto vzoru sa však neodporúčalo. „Prebudovanie“ HSĽS a fašistického štátu sa totiž malo uskutočniť paralelne, pričom definitívna prestavba štátu predpokladala „prevýchovu“ národa a utvorenie takého právneho poriadku, ktorý už anticipuje zásady autoritatívnej ústavy. S reorganizáciou hospodárskeho života sa malo začať po vzore syndikalizmu a korporácií. Otvorenou ostala aj otázka ústavnej pozície prezidenta republiky a predsedu vlády. Nebol síce dôvod na redukovanie významu hlavy štátu na bezvýznamný symbol ako v Taliansku, no nebol tu ani záujem koncentrovať všetku moc do rúk hlavy štátu najmä preto, aby sa v danej sizuácií nemusel angažovať za často sporné výkonné akty.

    Na tejto platforme sa pristúpilo k vypracovaniu definitívneho návrhu. Úlohou bolo predovšetkým zjednotiť názory členov komisie na tri hlavné problémy : po prvé, či má byť hlava štátu súčasne aj predsedom vlády, prípadne predsedom snemu, po druhé, rozhodnúť o právnom postavení štátnej rady, ktorá mala byť poradným orgánom vlády a parlamentu, a napokon po tretie, určiť, aké postavenie má zaujímať HSĽS v štáte pri jej dominantných nárokoch. Osnova schválená vládou sa predložila snemu bez dôvodovej správy. Snem ani verejnosť sa nemali dozvedieť o tom, že autoritatívna ústava mala mať prechodný charakter, že v podstate mala umožniť splnenie jedinej úlohy : vybudovať orgány klérofašistického režimu v záujme urýchlenej prestavby štátu.

    Pri rozprave 21.7.1939 sa proklamatívne konštatovalo, že ústava vytvára pevné základy pre „štátny život ... na zásadách zdravého slovenského nacionalizmu a kresťanského solidarizmu“, pričom Tuka uviedol, že „naša ústava nie je ani demokratická, ani autoritatívna, ani stavovská, ani völkisch, pretože osnovatelia návrhu rátali s terajšou nosnosťou slovenského ducha. Snemu však v tejto súvislosti pripomenul, aby sa nezabúdalo, že k „slobode nám pomáhala veľká Germánia a jej vznešený vodca Adolf Hitler“, čím pregnantne vyjadril, že limitujúcim faktorom tu nebola „nosnosť slovenského ducha“, ale súhlas Nemcov s prijatou podobou ústavy, ktorá sa dosť značne odklonila od pôvodných názorov komisie a predsedníctva HSĽS. Rovnako demagogicky teoretizoval o rok neskôr na akadémii v predvečer dožinkových slávností v Nitre, keď sa usiloval charakterizovať ideológiu nového štátneho systému – slovenského národného socializmu v rámci HSĽS. Povedal: „Slovenský národ mohol voliť medzi troma možnosťami : Pridržiavať sa doterajšej liberalisticko.demokraticko-kapitalistickej línie, vziať si za vzor národný socializmus, alebo východný vzor, komunizmus... Ale na Slovensku, kde zavládne národný socializmus, hlásať komunizmus je zločinom a s tými, ktorí by sa dali na tieto bludné cesty, vláda bude musieť zaobchádzať ako so zločincami. Nedajte sa zvádzať ani heslom všeslavianstva ... Naša revolúcia nebola skončená. Je trochu zábavné, že robíme svoju revolúciu na splátky. Vlani sme robili politickú, teraz ideme robiť revolúciu sociálnu. Národ sa musí prerobiť. Ako to býva v ťažkých kritických prípadoch, že lekár musí niekedy zasiahnuť aj nožom, tak to musí byť i vo vládnom vedení, že proti neposlušným musia sa použiť i silné prosriedky. Nech mi nepríde nikto s tým, že môj otec bol Slovák, môj starý otec bol Slovák a mám aj právo do niečoho hovoriť. Každý sa musí pridať k tomu, čo národ môže povznieť ...“ Tukove vývody následne „konkretizoval“ na adresu „pochybovačov“ napokon ďaľší rečník, A. Mach, ktorý sa bez akýchkoľvek zábran vyhrážal : „Bude našou povinnosťou odstreliť každého, kto po týchto jasných skutkoch a slovách by ohrozoval ťažkovydobytú samostatnosť ... Hitler bol tým božím prstom, ktorý ukázal cestu, ktorý uskutočnil to, čo sa muselo stať ... S nami je Boh,  s nami je najväčší muž sveta Adolf Hitler.“

    Z uvedeného jasne vyplýva, že izolovaný pohľad na ústavu slovenského štátu, na vzájomný pomer ústredných orgánov slovenského klerofašistického režimu a jeho politickú stabilitu skresľuje názory o charaktere tohto štátneho útvaru. Pre objektívne posúdenie formy vlády a politického režimu nemožno vychádzať len z ústavy, ale aj z jej realizácie a skutočného profilovania tých rozhodujúcich orgánov režimu, prostredníctvom ktorých sa realizovala nemecká nadvláda na Slovensku. Žiada sa pripomenúť, že fašistická moc nevystupuje vždy a všade rovnakým spôsobom a jednoznačne. Napriek tomu predstavuje novú kvalitu, ktorá fašistické režimy podstatne odlišuje od režimov buržuáznodemokratických, patriacich do tohto istého rámca jednotného buržuázneho typu štátu.

    Do júla  1940 – v prvej etape vývoja slovenského klérofašistického štátu, bol snem, berúc ohľady na nedávnu politickú realitu predmníchovskej buržuáznodemokratickej republiky, ešte vždy nútený predstierať svoju ústavnú úlohu. Usiloval sa upevňovať svoju politickú autoritu ako pomocník hlavy štátu a vlády pri organizovaní štátneho a verejného života. Tento „zastupiteľský orgán“, ktorý mal legalizovať výstavbu štátneho aparátu, nemal však poverenie od svojich voličov, odhliadnuc od demagogického spôsobu uskutočňovania volieb v decembri 1938. Boli to voľby, ktorými sa ustanovil snem autonómnej slovenskej krajiny v rámci Československej republiky, a je evidentné, že prevažná väčšina voličov vtedy predpokladala, že nimi volení poslanci premenia tento snem slovenskej krajiny zákonom č. 1/1939 Sl. z. na snem klérofašistického slovenského štátu. Tento snem prijal ústavu, podľa ktorej mal byť ako zákonodarný orgán ustanovený priamimy, rovnými voľbami a tajným hlasovaním. Túto „háklivú“ právnu situáciu sa snažil neutralizovať deklaráciou, „že terajší snem ostáva v činnosti, kým sa neustavý nový.“ Na ustanovenie nového snemu sa určila lehota do 31. 12. 1943 . Predpokladalo sa, že dovtedy sa labilný režim stabilizuje, avšak vývoj sa uberal opačným smerom, a tak sa voľby počas trvania slovenského štátu vôbec neuskutočnili. Volebný poriadok nebol vypracovaný. Z diskusií, ktoré sa viedli o tejto otázke roku 1940, vyplýva, že volebné právo vtedajších teoretikov z oblasti štátneho práva poskytnúť len členom HSĽS, ktorí by volili snem s „hospodársko-stavovským“ charakterom. Právo zostavovať kandidátnu listinu pri voľbách do snemu patrilo podľa ústavy štátnej rade, t.j. štátnemu orgánu. V skutočnosti mal v decembri 1939 snem len 63 poslancov, z ktorých do roku 1941 postupne odpadla ďaľšia tretina, hoci podľa ústavy mal mať spolu 80 poslancov. Počet poslancov tohto snemu dopĺňal prezident republiky úplne autoritatívne – vymenovaním.

    Za tejto situácie sa snem už v prvom období činností zúčastňoval na výstavbe štátu len vo veľmi obmedzenej miere. Ministerstvá, najvyššie úrady a súdy, okresné úrady boli zriadené vládnymi nariadeniami, resp. nariadeniami s mocou zákona podľa § 44 ústavy.

    Pokračovalo suspendovanie občianských práv a slobôd na základe mimoriadnych opatrení vlády vydaných ešte na podklade zákonov predmníchovskej ČSR, a to aj v takých veciach, v ktorých ústava vyžadovala zákony.

    Trend tohto vývoja zákonite napomáhal koncentráciu moci v rukách niekoľkých členov vlády. Župné a okresné úrady sa podriadili ministrovi vnútra, ktorý vymenúval a  odvolával županov a okresných náčelníkov. Ďalšie sústredenie moci do rúk predsedníctva vlády sa bežne uskutočňovalo vo forme splnomocňovacích zákonov, vydávaním nariadení s mocou zákona alobo jednoducho – faktickým presunom kompetencie.

    V ústave uvedená politická zodpovednosť vlády voči snemu bola formálna, mala predsierať jestvovanie parlamentného systému. Formálnosť tohto ustanovenia sa preajavuje aj v tom, že vyslovenie nedôvery nebolo viazené na nijaké sankcie. Rovnako trestná zodpovednosť vlády sa spomína formálne a v prakticky neuskutočniteľnej forme. Vláda fakticky nepodliehala kontrole snemu, kontrolovali ju však nemecký poradcovia – „berátri“ pridelení ku každému ministrovi.

    Po porade v Salzburgu v atmosfére prípravy nacistického Nemecka na prepadnutie ZSSR a jeho úsilia o urýchlené upevnenie nadvlády v juhovýchodnej Európe dochádza k ďalšiemu presunu moci na predsedníctvo vlády. Hitler jednostranne nariadil reorganizáciu slovenskej vlády v prospech krídla Tuka – Mach, očakávajúc manifestačné vyhlásenie nástupu národného socializmu na Slovensku.

    Vlnu pochybností verejnosti voči nemeckému „novopohanstvu“ mal preklenúť Tiso, ktorý sa usiloval presviedčať pochybovačov o tom, že zásada kresťanského solidarizmu nie je v rozpore s nacistickým princípom „völkisch“, a preto HSĽS, „nezbankrotovala, lebo ona bola vlastne priekopníčkou slovenského národného socializmu.“ Podľa neho, pokiaľ ide o nový systém, medzi vedúcimi štátu „panuje jednota názorov“, preto resumé štátnikov je : „starý dub, nové metódy“ .Toľko Tiso. Tuka 30.7.1940 ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí vyhlásil : „Ideme tvoriť nový poriadok a zmení sa aj ústava.“ O vypracovanie návrhu zákona na zmenu ústavy v duchu vodcovského princípu požiadalo predsedníctvo HSĽS predsedníctvo snemu svojím uznesením už 29.8.1940. Tiso ako predseda HSĽS súhlasil teda s týmto návrhom. Tukova predstava o zmene ústavy sa koncentrovala do troch smerov : po prvé, žiadal skončiť obmedzovanie výkonnej moci, t.j. kompetencie vlády, „ktorá je najdôležitejšou zložkou štátnej moci a je zodpovedná za vývin pomerov v štáte“ ; po druhé, odporúčal prestať s obmedzovaním štátnej suverenity doterajším „slávnostným deklarovaním a zabespečovaním základných osobných práv“, pretože „v ríši národného socializmu hybnou silou verejného života namiesto osobných práv sú občianske povinnosti“. Po tretie, staval sa proti stotožňovaniu „pojmu právneho štátu s nedotknuteľnosťou právnej pozície jednotlivcov“, pretože v jeho chápaní „výkonná moc pokračuje podľa voľného uváženia so zreteľom na záujem spoločnosti“. Výsledný efekt týchto korektúr sa čoskoro prejavil v eliminácií významu snemu, ktorý prakticky zanikol, a jeho činnosť sa obmedzila predovšetkým na formálne odhlasovanie vládou a prezidentom vydaných opatrení. Túto situáciu veľmi výstižne charakterizuje predseda vlády V. Tuka v liste z 22.1.1942 adresovanom predsedovi snemu M. Sokolovi : „Treba si uvedomiť, že pomery, v akých dnes žijeme, sú celkom iné, ako boli tie, za akých vznikla naša ústava ... Naše štátne zriadenie sa čím ďalej, tým viac prispôsobovalo zásadám národnosocialistickým ... nie je podtstatné, či je hierarchicky nižšia norma v súlade s ústavou, ale to, či jej vydanie je v záujme národa a štátu,“

    Prezident republiky vystupuje už verejne ako „vodca“ a jeho postavenie sa vymedzuje v novom zákone o HSĽS č. 215/1942 Sl. z. Tiso takto riadil aj činnosť Tukovej vlády, určoval politiku HSĽS a štátu. Ústredný výbor bol iba poradným orgánom vodcu. Podľa ústavného zákona č. 200/1944 Sl. z. bol prezident oprávnený vydávať dekréty s mocou ústavného zákona. Nebol zodpovedný za výkon svojej funkcie, za ktorú preberala zodpovednosť ministerskou kontrasignáciou vláda. Jeho autoritou sa zakrývali ďalšie drastické, široko koncipované opatrenia a splnomocnenia vlády, označované ako „obmedzenia osobnej slobody a domáceho pokoja, ako aj iných občianských práv a slobôd“.

    Neskoršími ústavnými zákonmi sa formálne utvorili ešte aj ďalšie orgány, ako Najvyšší kontrolný dvor, Senát pre riešenie kompetenčných sporov medzi súdmi a správnymi orgánmi a Ústredný senát pre kontrolu opatrení Stáleho výboru snemu. Tieto orgány, prirodzene, nezmenili klérofašistický charakter štátneho mechanizmu.

    Ľudácky režim, ktorý sa začal presadzovať i bez formálnej zmeny ústavy, bol znakom slabosti a zakončením krátkeho obdobia formálnej „ústavnosti“. Masová základňa fašistického režimu sa zužovala, nejednotnosť názorov a neistota v radoch HSĽS sa čoraz zreteľnejšie prenášala aj do štátneho aparátu, a tým sa ďalej oslabovalo už beztak labilné postavenie režimu. Vymenúvanie poslancov, upustenie od realizácie stavovského zriadenia, rapídny pokles normotvorby snemu, pričom sotva 1%  snemom vydaných zákonov pochádzalo z iniciatívy snemu. Opätovne sa snem aktivizoval až po prvých porážkach hitlerovskej armády, ktoré odstránili mýtus neporaziteľnosti Nemecka. Národnosocialistický kurz sa kompromitoval, a tým sa dovŕšila aj izolácia národa od HSĽS. Snaha o zachránenie situácie a alibizmus aktivizovali predsedníctvo snemu, a nie záujem na demonštrovaní slovenskej štátnosti.

    Napokon môžeme konštatovať, že slovenská klérofašistická vláda sa vyznačovala jednoznačnou koncentráciou moci v rukách niekoľkých ľudí, čo je znakom každého fašistickího režimu. Táto skutočnosť sa jasne premietla do činnosti jednotlivých výkonných orgánov. Prezident, vláda a jej podriadená administratívna sieť stáli nad snemom, svoju kompetenciu realizovali autoritatívne, bez kontroly. Jestvujúca forma vlády fakticky i právne vylučovala ľud z účasti na správe štátu, spochybňovala a neuznávala občianske práva a slobody, zavádzala brutálnu národnú a rasovú diskrimináciu.

    Úvahy o rešpektovaní formálnych republikánskych princípov ústavy sú preto neaktuálne, keďže sa v praxy vôbec neuskutočňovali. Politický režim štátu bol neochybne diktátorský a metódy vládnutia totalitaristické. Právny systém, charakterizovaný prioritne nariadeniami výkonných orgánov, zavádzaním fašistických právnych inšitútov pri aplikácií práva, odstraňovaním zákonných práv občanov, negovaním zákonnosti a právneho poriadku, bol nesporne fašistický.

    Ústava len „maskovala nekontrolovaný diktát vládnucej skupiny“, prezidenta a vlády. Bespečnostný aparát ovládli a riadili nemecké orgány, exponenti gestapa, SIPO, SCHUPO, SD, SS, pod kontrolou policajného pridelenca nemeckého vyslanectva v Bratislave. Reorganizácia armády sa uskutočnila po rozpade predmníchovskej republiky odsunom českých dôstojníkov a postupním vybudovaním slovenského dôstojníckeho zboru z radov ľudáckej, prípadne s nimi sympatizujúcej skupiny obyvateľstva. „Ochrannou zmluvou“ z 23.3.1939 sa slovenská armáda fakticky podriadila kontrole wehrmachtu. Možnosti využívania armády na vnútropolitické ciele vlády boli značne obmedzené a v priebehu ďalšieho vývoja vláda prakticky strácala možnosť disponovať týmto dôležitým mocenským prostriedkom.

    Skutočnosť, že slovenská klérofašistická vláda nedisponovala vyhovujúcimi vlastnými ozbrojenými mocenskými prostriedkami, úmerne zvyšovala jej mimoriadny záujem na posiľňovaní niektorých zložiek štátneho mechanizmu v širšom zmysle, najmä HSĽS, a tiež postavenia domácich Nemcov združených v Deutche Partei. Pôvodná predstava o HSĽS ako politickej organizácií, prostredníctvom ktorej sa slovenský národ zúčastňuje na štátnej moci, prípadne na vedení a správe štátu, sa napriek usilovnému kopírovaniu nemeckého národného socializmu nesplnila. Už koncom roka 1939 muselo vedenie HSĽS konštatovať, že „aj prívrženci HSĽS strácajú ilúzie“.

    Podmienky vzniku klérofašistického štátu a politické sily, ktoré pritom zohrali rozhodujúcu úlohu, vtlačili definitívnu pečať charakteru jeho štátnosti. Tieto základné historické vnútorné a vonkajšie súradnice spoluurčovali celý jeho vývoj. Vznikol a vyvíjal sa ako totalitný fašistický mocenský systém skôr talianskeho alebo španielskeho typu, hlboko reakčný, protidemokratický a militantne protikomunistický. Politická podpora slovenského klérofašistického režimu zo strany nacistického Nemecka bola len „protihodnotou“ poskytovaných služieb. No táto politická podpora bola osamotenou a veľmi labilnou oporou slovenského klérofašistického režimu, ktorý sa úmerne rastúcej intenzite národnoosloboduovacieho hnutia postupne dostáva do úplnej izolácie. Úvahy o vnútornej politickej stabilite tohto režimu sú preto po roku 1940 bezpredmetné.

P o u ž i t á      l i t e r a t ú r a : 

Klimko, J. : Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku, Obzor, 1986
Ďurica S. M. : Jozef Tiso – slovenský kňaz a štátnik, Matica slovenská, 1992

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka