Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Ruská Amerika

Prvé hodnoverné svedectvo dokazujúce existenciu prielivu medzi severovýchodným  výbežkom Ázie a severozápadným pobrežím Ameriky podal roku 1655 ruský cestovateľ a kozácky ataman Semion Ivanovič Dežňov. Význam tohto svedectva si neuvedomoval tak Dežnov, ako aj cárska administratíva, v archíve ktorej jeho správa zapadla na celých 100 rokov. Po nepovšimnutom cestovateľskom prológu čakal prieliv ďalej na svojho objaviteľa...

Iniciátormi boli opäť Rusi, ktorí napokon aj zapísali prvé významné stránky do histórie severozápadného pobrežia Nového sveta.

Koncom 17. storočia sa ruský cár Peter Veľký stretol v Hannoveri s nemeckým filozofom, matematikom, geológom i geografom v jednej osobe. Obaja sa zaujímali problémom existencie kratšej námornej cesty do Indie, Japonska a Číny než okolo brehov Afriky, či Južnej Ameriky. Rusom sa črtalal možnosť preniknúť k Tichému oceánu zo severozápadu, keďže ovládali celú Sibír.

Cárovi Petrovi sa realizovať prieskumnú cestu podarilo až na sklonku svojho života – v januári 1725, pričom sám určil úlohu a cieľ expedície – na jednej alebo dvoch plachetniciach, postavených na Kamčatke,  sledovať východoázijské pobrežie smerom na sever až dovtedy, kým sa nezistí, kde sa stretá s Amerikou. Veliteľom výpravy bol Vitus Jonassen Bering, dánsky moreplavec v ruských službách a jeho pomocníci boli: Martin Spanberg a Alexej Čirikov. V januári roku 1727 ľudia  vybraní na prieskumnú cestu s nákladom zásob a náradia na stavbu lodí prekonali sibírsku pustatinu a dorazili na breh Ochotského mora (teda dva roky potom čo opustili hl. mesto). Odtiaľ sa na lodiach a saniach domorodcov dostali na Kamčatku. Tam Bering prikázal postaviť plachetnicu Gabriel a 8. júla 1728 s druhmi vyplával. Až po 67° 8´severnej šírky sa držal ázijského pobrežia, pričom objavil a pomenoval ostrov sv. Vavrinca a spozoroval Diomedove ostrovy. To mu stačilo, aby dokázal, že kontinenty sú od seba oddelené, dal povel na návrat, hoci brehy Ameriky vôbec nevidel. Napriek tomu, že Bering cez úžinu skutočne preplával a neskôr aj dostala jeho meno, v Petrohrade vznikli pochybnosti o autentickosti jeho záznamov. Aby ich Bering vyvrátil, vydal sa v máji roku 1741 na novú cestu. Vyplával z prístavu Petropavlovsk, ktorý rok predtým na Kamčatke založil. Velil plachetnici sv. Peter a sprevádzala ho loď sv. Pavel pod velením Alexeja Čirikova. Jedného dňa sa plachetnice od seba oddelili a už sa nenašli. Čirikov pokračoval východoseverovýchodným smerom a pristál na americkom kontinente, pravdepodobne tam, kde leží aljašský prístav Sitka. Po štyroch mesiacov sa vrátil opäť do Petropavlovsku

Bering sa tiež dostal k južnému pobrežiu Aljašky a pristál na ostrove Kayak. Pomenoval horu sv. Eliáša a po dvoch dňoch prieskumnej činnosti sa obrátil na spiatočnú cestu. I jeho loď plávala okolo ostrova Kodiak, potom objavil Čirikovov ostrov  a ostrovy Semidi. Posledný augustový deň zomrel na skorbut prvý námorník Šumagin (na pamiatku ktorého po ňom pomenovali ostrovčeky okolo ktorých sa plavili). Choroba si potom vyberala ďalšie a ďalšie obete. Bering sa snažil držať západného kurzu, ale pri zlom počasí nemohol určiť presnú polohu a od konca septembra stíhali loď aj neprestajné búrky. Keď 5. novembra uvideli na obzore zem, nikto nevedel, či ide o nejaký ostrovček, alebo o pobrežie kontinentu. Z lode sa stal vrak bez plachiet, sťažňov a nakoniec aj bez kormidla a nebezpečné vlny ho hrali na útesy, ale napokon sa im podarilo pristáť na pobreží. Na ostrove síce nerástli žiadne stromy, ale bolo tam dostatok naplaveného dreva, polárnych líšok  a jarabíc. Zvyšku posádky sa podarilo prežiť krutú zimu na piesočnatom pobreží v jamách prikrytí zvyškami lodných plachiet, kde bez prestania udržovali ohne. Dňa 8. decembra skonal i sám Vitus Jonassen Bering. V priebehu jari postavili stroskotanci provizórne plavidlo a 10. augusta ho spustili na vodu a naložili nielen potraviny a pitnú vodu, ale aj stovky kožušín  z polárnych líšok, ktoré sa dali tak ľahko chytiť. 28. augusta 1742 sa nový sv. Peter vrátil do Petropavlovska. Druhá beringova výprava položila základy osídľovania ruskej Ameriky. Onedlho po návrate oboch plavidiel prejavili totiž o tento nehostinní kraj záujem ruskí lovci a obchodníci s kožušinami. V primitívnych podmienkach začali podnikavci stavať jednoduché zošívané plachetnice – šitiky, na ktorých prenikli popri Beringovom ostrove na Aleuty, na pobrežie Aljašky, na Kodiak i ďalšie ostrovy blízko pevniny.

Zmenu priniesol rok 1784, keď mladý obchodník Šelichov založil na juhovýchode ostrove Kodiak prvú ozajstnú ruskú kolóniu. Narozdiel od ostatných chamtivcov, túžiacich len po zisku, sa Šelichov snažil súžiť s domorodými obyvateľmi, ktorých aj zamestnával vo svojej spoločnosti. Roku 1788 požiadal ruskú administratívu o pôžičku 200 000 rubľov a povolenie založiť monopolnú obchodnú spoločnosť, ktorá by koordinovala účinkovanie Rusov na Aljaške.

Jeho požiadavky panovníčka Katarína II. zamietla, ale Šelichovi za zásluhy udelila čestné uznanie a medailu. Šelichov však podnikal ďalej... Na základe dobre zorganizovaného obchodu s kožušinami chcel zo severozápadného pobrežia od Antarktídy až po Kaliforniu vytvoriť veľké ruské domínium. Na všetkých miestach, kam jeho ľudia podnikli, upevňovali medené dosky s cárskym znakom a nápisom: „územie pod ruskou správou“  Sám Šelichov sa snažil preniknúť do ďalších obchodných a loveckých spoločností. Okrem toho ani na chvíľu nenechával na pokoji ruských úradníkov na ďalekej Sibíri, až sa mu podarilo získať si pre svoje zámery  kargopolského gubernátora A.A. Baranova. Práve tento človek sa totiž stal na ďalších 27 rokov dušou ruskej Ameriky a podarilo sa mu uviesť do života všetky Šelichovove zámery.

V roku 1798 jeho zásluhou vznikla monopolná Rusko-americká monopolná spoločnosť, ktorá bránila ruské záujmy na Aljaške proti rozpínavej spoločnosti Hudsonovho zálivu ovládanej Angličanmi. Na Kodiaku sa rozozvučali zvony prvého pravoslávneho kostola. Ruskú Ameriku však neobišli ani neúspechy. Na konci storočia stroskotalo niekoľko plachetníc a Sitku načas obsadil bojový indiánsky kmeň Tlingotov.

Príliv kožušín do Ruska neustával, Baranov sa staral o stavbu nových lodí, o prieskum nerastného bohatstva Aljašky a dovoz dobytka. Nad osadníkmi však stále visela hrozba hladu a nemali ani dosť odevov a náradia. Vzdialenosť od centra Ruska, odkiaľ sa všetky potreby museli dovážať, bola takmer neprekonateľná. Na celom území, ktoré ovládali žilo len niekoľko stoviek obyvateľov vrátane miešancov. Bolo sa teda treba poobzerať po iných zdrojoch...

Zásluhou cárskeho komorníka N. P. Rezanova získala kolónia prvé zásoby zo Španielmi ovládanej Kalifornie už roku 1806. Keďže na pobreží  nebolo badať známky belošského osídlenia, Rusi podnikli popri ňom roku 1808 prieskumnú cestu na dvoch plachetniciach. Jedna síce stroskotala, ale druhá sa dostala až do kalifornského zálivu Bodega. Ukazovalo sa, že práve tu sú vhodné podmienky pre poľnohospodársku výrobu, a tak kapitán Kuskov celé územie zálivu v mene spoločnosti od domorodcov odkúpil. V roku 1812 tu už stála pevnôstka známa ako Fort Ross. Mala štvorcový pôdorys a patrili k nej hospodárske budovy, kancelárie, dielne, ohrada pre dobytok, ubytovne a nechýbala ani ruská sauna. Baranov predpoklad v tom, že sa táto malá kolónia stane zásobárňou celej ruskej Ameriky, sa však nepotvrdil...

Nasledujúce roky charakterizovalo rozširovanie zmapovaného územia na aljašskom pobreží. A keď lovci ulovili čoraz menej zveri i na severe, spoločnosť rozšírila svoju pôsobnosť aj za hranice Beringovho mora. Od roku 1821 mapovali ruskí moreplavci pobrežie Aljašky, a to až po posledný severozápadný výbežok – mys Lisburne. Roku 1818 sa A.A. Baranov schystal na cestu domov, bohužiaľ cestou späť v marci 1819 zomrel a s ním sa stratil aj neúnavný duch ruskej Ameriky...

V 30. rokoch 19. storočie bik významnou osobnosťou barón Vrangel, bádateľ a vedec, zakladateľ prevých ruských staníc na Yukone, ochranca zvierat, ktorým hrozilo vyhynutie. Počas jeho pobytu na pobreží Pacifiku zosilnel konkurenčný boj so spoločnosťou Hudsonovho zálivu, ktorá si na pobreži Pacifiku pri ústí rieky Columbia vybudovala záchytný bod Fort Vancouver. Na začiatku 40. rokov prenikali ruskí obchodníci čoraz hlbšie do vnútrozemia Aljašky, predovšetkým do údolia rieky Yukon a v tom čase už pobrežné vody brázdili prvé ruské parníky, vyrobené v miestnych lodeniciach.

Roku 1841 nastal pokles ziskov z predaja kožušín a na cárskom dvore začali mať starosti s tým, ako dostať naspäť peniazem, ktoré boli do týchto území vložené. Aj cár sledoval záujmy impéria predovšetkým v Európe  a váhal uzavrieť akékoľvek dohody s Mexikom alebo s dynamicky ssa rozpínajúcimi Spojenými štátmi. Za týchto okolností sa na cára vyvýjal ustavičný tlak, aby kolóniu Rusko predalo. Spoločnosť napokon uzavrela kúpnu zmluvu so Švajčiarom Sutterom vo výške 30 000 piastrov, čo bol veľmi nepriaznivý čin, pretože už roku 1848 vypukla kalifornská zlatá horúčka. Predaj kolónie Ross predznamenal osud celej Ruskej Ameriky. Po neúspešnej krymskej vojne sa stala skrytou kartou v rukách cárskej diplomacie, Aby sa Petrohrad nemusel obávať, že sa tohto územia zmocní Británia, ponúkol ho radšej Spojeným štátom bez toho, aby o tom upovedomil vedenie Rusko-americkej spoločnosti. K uskutočneniu predaja prispelo ešte mnoho ďalších nedostatkov a zadĺženosť organizácie, a tak 18. októbra roku 1868 zaviala v Novoarchangeľsku namiesto ruskej vlajky americká.

POUŽITÁ LITERATÚRA: Nicholas Hordern, Simon Dresner, Maritn Hillman - OBJAVOVANIE AMERIKY

Súbor poslal: Wepman

 

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka