Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


SOKRATES A PLATÓN

-       predstavitelia klasickej filozofie

JANKA SAKALOVÁ 

ÚVOD

  V 5. storočí pred Kristom v čase doznievanie prírodnej filozofie a sofistov nastáva v Aténach centrálny rozvoj, ktorý ovplyvnil politiku, kultúru ale hlavne filozofiu. Práve v tomto období vstupuje do dejín filozofie Sokrates, ktorého meno je spojené so zrodom klasickej a na rozdiel od predošlých filozofov vyzretejšej a na človeka zameranej filozofie. Jeho život ale aj smrť, ktorou nepoprel svoje ideály mali neoceniteľný vplyv pre nasledujúci vývoj vedy o múdrosti. Nie nadarmo sa jeho meno spája aj s jej klasifikáciou v antike. Je však zarážajúce, že velikán ako on svoje učenie nespísal. Túto úlohu prenechal na svojho oddaného žiaka Platóna, ktorý jeho filozofiu rozvinul a nadviazal na ňu vo svojej Akadémii. Ich učenie bolo prvým krokom a odrazovým mostíkom všetkých ostatných mysliteľov a jeho úlohu pri rozvoji filozofie badáme doteraz.

 METODIKA PRÁCE

  V práci som vychádzala z diela Ivana Kirilova – Podstata filozofie, ktoré som konfrontovala s filozofickým slovníkom.

SOKRATES

  Žil v rokoch 469 – 399 PrKr.. Pochádzal z najchudobnejších ľudových vrstiev, jeho otec bol kamenárom-sochárom, no mladý Sokrates sa narodil aby ukázal svetu čaru vnútorného sveta. Nazývali ho a doposiaľ nazývajú vzorom a učiteľom sveta, svetovohistorickou osobnosťou, dokonalým umeleckým dielom, mimoriadne plastickým obrazom najjemnejšej antickej urbanity. Podstata Sokratovej osobnosti spočíva v troch prameňoch, ktoré sa spájajú do jedného prúdu, a tak vytvárajú celistvú vnútornú ľudskú harmóniu. Prvý prameň je : dokonalé správanie. Sokrates ako člověk odolá všetkým skúškam, a pretože člověk je spoločenská bytosť, nadväzuje kontakty s každým. Vždy zostáva samým sebou, nezávisle od toho, či ospevuje krásy ženy, či víno, či sa smeje, alebo háda, či súdi, alebo bude súdený. Druhý prameň je : žiť podľa  požiadaviek vyššieho princípu. Každé dielo svetovej umeleckej klasiky vždy obsahuje určitú myšlienku. Všetko ostatné v diele je pod vplyvom tejto myšlienky. Aj najbezvýznamnejšie príhody sú jej hrou, alebo nevyhnutnosťou. Takýmto dokonalým umeleckým dielom je aj Sokrates. Celá jeho bytosť, všetko v jeho charaktere i sama jeho podstata sú podriadené jednému princípu, princípu dobra. Z výšky tohoto princípu pozoruje a hodnotí seba a svojich súčasníkov. Tretí stupeň : osobná činnosť každého nech je všeobecne platnou činnosťou. To je najvýstižnejšia formula Sokratovej filozofie dobra. Vlastne táto formula dáva najhlbší filozofický zmysel  otrokárskej demokracii. A práve preto, že je takáto, prerastá jej historické možnosti. Sokrates chce, aby bol každý bytosťou, ktorá by našla a poznala svoje poslanie a cieľ v najvyššom cieli svetovej spoločnosti. Nič iné, ale práve tento najvyšší cieľ má byť podľa neho predmetom hlavnej starostlivosti každého, má byť spoločná v činnosti všetkých. Práve to prerastá historické možnosti otrokárskej demokracie. A práve to väčšina demokratov a aristokratov v starom Grécku prijímala nepriateľsky.  To bolo príčinou, že sa vykonštruoval v dejinách prvý proces, na ktorom súdili človeka za jeho filozofické názory. Sokrates, sprevádzaný nenávisťou, vystupuje pred súd. Podajú mu pohár s jedom a povedia : buď sa úplne zriekne hlásaných názorov, alebo zomrie ! Vtedy vezme pohár a vypije jed.

  Sokrates nenapísal za celý život ani riadok. Ba nepodarilo sa mu ani rozvinúť svoje najdôležitejšie filozofické názory o všeobecnom ako čomsi sebaurčujúcom. Tento jeho názor je úzko pospletaný s názormi na dobro. To čo nestihol urobiť Sokrates, urobil jeho geniálny žiak Platón (427 – 347 PrKr.).

PLATÓN

  Platón bol potomkom starého kráľovského rodu, vyrastal v prostredí, kde sa mohol oboznámiť s najvýznamnejšími úspechmi vtedajšej civilizácie. Okrem toho bol Platón i všestranne nadaný muž. Človek, ktorý mal vplyv na celý rozvoj kultúry, bol v mladosti hudobníkom, maliarom, lyrickým a dramatickým spisovateľom,  úspešným gymnastom a zápasníkom. Ale ani vznešený pôvod, zaisťujúci mu dobré postavenie v spoločnosti, ani sláva, ktorá mu prinášala množstvo pôct, nespôsobili , že by bol v nich Platón videl to, v čom iní ľudia vidia zmysel a vrchol života. Neuspokojivá túžba zapôsobila na všetky jeho duchovné sily a priviedla ho k Sokratovi. Od tej chvíle nastala v ňom hlboká revolúcia. Syn kamenára-sochára, ktorým demokrati a aristokrati opovrhovali aj po jeho smrti, stane sa pre neho žiarivým slnkom, ktoré mu svieti na celej jeho tvorivej ceste. Platón, sa korí pred Sokratovou skromnosťou a morálnou čistotou a vyzdvihne ich na vznešené ľudské cnosti ; ospieva Sokratovu vernosť vlastnému presvedčeniu, odhodlanosť a hrdosť obetovať kvôli nemu život, aby ho zmenil na najčestnejšie ľudské vyznamenanie ; zvelebí  Sokratovo opovrhovanie lžou  a nepravdou, aby vytvoril taký projekt štátneho zriadenia, kde je len ten naozajstným mužom , kto je spravodlivý. Platónovo nadšenie nad čistotou Sokratovho génia by stačilo, aby jeho meno zostalo navždy zapísané v hostórii. Vlastne nadšenie tu vytvorilo nového génia. Platón stojí v histórii filozofie pred nami ako horský masív, ktorého vrcholce  sa belejú na filozofickom horizonte každého storočia.

  Sokrates žil v dobe, keď sa otrokárska demokracia dostala do hlbokej krízy. Jeho prenikavý rozum zachytil jej prvé príznaky. Spočiatku varuje, a potom nemilosrdne obviňuje aj demokratov, aj aristokratov za to, že rozrušili piliere verejného života. Platón žil v časoch, keď kríza už nastala a vtedajšia spoločnosť sa ocitla na prahu záhuby, a práve preto je hlboko otrasený. Sokrates varoval a obviňoval. V Platónových časoch to nestačí. Treba nájsť východisko z hroziacej katastrofy. A keďže skutočnosť neposkytuje nijaké východisko, Platón ho vidí v nejasných obrysoch utópie, ktorú sa usiluje objasniť, a stáva sa tak prvým utopistom v dejinách sociálneho myslenia. Utópia je jediný prostriedok, ako nekráčať po boku rozloženej gréckej spoločnosti. Je jediným spôsobom, ako si zachovať česť a zásadnú nezmieriteľnosť s nespravodlivosťou. Zaiste preto, napriek svojmu kráľovskému pôvodu, odmietol účasť vo vláde tridsiatich tyranov. Utiahol sa z politického života v Grécku so všetkou dôstojnosťou  štátnicky premýšľajúceho filozofa.

  Vo svojej utópii je Platón práve taký veľký, ako i obmedzený. Obmedzený preto, lebo idealizuje dávno  prežité spoločenské formy ako slobodymilovný grécky polis, konzervatívnu Spartu a egyptské kastovnícke zriadenie. Veľký je preto, lebo prvý nastoľuje otázku, akým spôsobom a rodí v mestách nespravodlivosť ?, lebo prvý vyhlasuje, že nespravodlivosť je najväčšie zlo a spravodlivosť najväčšie dobro, lebo prvý kladie požiadavku aby sa spravodlivý človek ničím nelíšil od spravodlivosti. Hlavné črty spravodlivosti vidí, po prvé, v odstránení súkromného vlastníctva, v ustanovení takého spoločenského poriadku, kde nikto nemôže povedať moje alebo tvoje ; po druhé vo vybudovaní spoločnosti, v ktorej sú riadiacimi prvkami poznanie a múdrosť. Dovtedy, kým filozofi nezačnú kraľovať a kým sa štátna moc a filozofia nezlúčia… ľudské pokolenie sa nedožije konca zla, dovtedy sa nezrodí ani nami opísaný štát a neožiari ho slnečný lúč.

  Ako vidno, najtajnejšie želanie tohoto veľkého človeka je dožiť sa spoločnosti zriadenej na základoch sociálnej spravodlivosti. Tri razy cestoval do Syrakúz, dúfajúc, že uskutoční svoju utópiu pomocou Syrakúzkeho kráľovstva. Ale aj po návrate z tretej cesty je jeho utópia rovnako ďaleko od uskutočnenia ako predtým. Napriek tomu neprestáva veriť v spravodlivú spoločnosť. Opovržlivý vzťah syrakúzskeho vládcu a štátnikov v jeho vlasti k jeho ideálu spoločenského zriadenia  ho prinútili, aby aj on opovrhoval všetkými v tých časoch jestvujúcimi štátnymi formami, zatvoril sa za hranice svojej utópie a vzýval budúcnosť ako jediného priateľa spravodlivosti.

  Obmedzenosť a veľkosť sa prelínajú v svetovom názore tejto možno najtragickejšej osobnosti staroveku. Keď už Platón zidealizoval prežitky v štátnom živote, začal idealizovať aj prežitky v duchovnom živote spoločnosti. Práve idealizovanie jedného aj druhého zaraďuje bojovníka za spravodlivosť napriek jeho najvrúcnejším želaniam na stranu historicky odsúdeného. Pre neho je boh najdokonalejšou príčinou všetkého jestvujúceho, najetickejšou bytosťou , ktorá je neschopná konať zlo. Zúrivo vystupuje proti každému tvrdeniu, ktoré by mohlo usmerniť myseľ k skutočnému pôvodu vecí. So závideniahodnou vytrvalosťou zostavuje rozličné výmysly, ktoré označuje za vlastné presvedčenie, a s pocitom objaviteľa hovorí, že tí muži, ktorí boli malodúšní a žili nesprávnym životom, sa druhý raz narodia ako ženy, že vtáky pochádzajú z ľahkomyseľných mužov, že pozemské živočíchy a zvery z ľudí, ktorí nevenovali pozornosť filozofii, vodné zvieratá pochádzajú z nevedomých ľudí. Ešte vytrvalejšie bráni náboženský názor o nesmrteľnosti duše, Platón v každom svojom diele tvrdí, že ľudská duša je nesmrteľná a nikdy nijakým spôsobom sa nestane smrteľnou. Je taký zaslepený, že počúva aj šarlatánov a hľadá u nich dôkazy o nesmrteľnosti duše. Napríklad akýsi vojak ranený v bitke upadol do bezvedomia. Keď sa prebral, začal opisovať ťažkosti, s ktorými sa stretla jeho duša. Platón, zaslepený vyznávač náboženstva , vojakovmu táraniu úplne verí. Využíva svoje poetické nadanie, skrášli ho a vymedzuje mu popredné miesto vo svojom najdôležitejšom diele ako čomusi hodnovernému. Pre Platóna je bezbožník zlodejom, nevedomcom. Všetky pokusy hľadať prvopočiatok reálneho jestvovania vo vode, vzduchu, zemi, atómoch alebo v niečom inom tohoto druhu sú pre Platóna hlúposťami. Nikomu sa vraj nepodarilo nájsť silnejší, nesmrteľnejší a mohutnejší Atlas od boha, ktorá drží celý vesmír. Preto ľudský rozum musí byť presvedčený o úplnej bezcennosti  vecí a naplnený  odporom k nim. Tak veľmi nenávidel materializmus, že sa chystal spáliť všetky Demokritove diela.

  Keby bol býval Platón len otvoreným vyznávačom boha a krutým odporcom všetkého, čo boha detronizuje, bol by zaujal čestné miesto jedine v cirkevných dejinách, ale nie v dejinách filozofie. Pri tomto starogréckom mysliteľovi je však potrebné zastaviť sa aj preto, lebo jeho génius  položil základy učenia, ktoré sa prvý raz  pokúsilo filozofickým spôsobom  vysvetliť náboženstvo. No najdôležitejšie je to, že položil začiatku druhého smeru v historickom vývine filozofie – idealizmu. Je prvým veľkým teoretikom ontológie a gnozeológie idealizmu.

  Dušou Platónovej ontológie je učenie o ideách. Nebytie a bytie sú jeho základné pojmy. Nebytie je svet vecí prístupný zmyslom . Platón súhlasí, že skutočnosť, ktorú prijímanie zmyslami, je materiálna, vecná. Svet, ktorý jestvuje mimo nás a nezávisle od nás, je zložený, podľa neho, z malých trojuholníčkov, ktoré sú v základe každého priestorového tvaru. Trojuholníčky sa dostávajú  pohybom do najrozmanitejších spojení a takto sa mení zmyslová skutočnosť. Prečo teda vyhlasuje Platón svet za nebytie ? Pretože všetko na tomto svete neprestajne vzniká a zaniká, mení sa a pohybuje. Nič v ňom nie je jednostaj rovnaké a nikdy nejestvuje samo od seba. Toto tvrdenie je správny  predpoklad. Ale nepoužil ho ako prostriedok, s ktorým sa má dostať k hĺbkam a výšinám sveta, ale ako prostriedok proti tomuto svetu. V neprestajnom vzniku , neustálej zmene a pohybe vecí nevidí klad, ale nedostatok, nie základný spôsob jestvovania vecí na svete, ale neporiadok, preto bez váhania označuje tento svet za nedokonalý, neskutočný, nepravdivý. Práve toto je prvé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : svet vecí jestvuje, ale je neskutočný, nepravdivý, lebo je večne premenlivý.

  Platón, premeniac správny predpoklad na nesprávny  záver, smeruje tam, kde sa naozaj skutočne stráca v opare neskutočného, prichádza tam a tvorí svoju preslávenú teóriu ideí. Táto teória má štyri časti. Prvá je logická. Zasahuje úlohu a význam všeobecných slov. V objektívnej  reálnosti  jestvuje nespočetne mnoho vecí, javov a procesov, ktoré sú zoskupené  v najrozličnejších rodoch a triedach. Veci, javy a procesy každého druhu sa odlišujú mnohými znakmi, ale mnohými sa aj podobajú. To čím sa podobajú, je medzi nimi všeobecné, vďaka čomu patria k jednému druhu. Práve toto všeobecné  je obsahom spoločných slov. Napríklad v každom meste je mnoho domov. Niektoré sa odlišujú, iné sa podobajú a ďalšie sú celkom rovnaké. Napriek tomu o každom z nich možno povedať : To je dom . Toto slovo je jedna abstrakcia, ktorá obsahuje to podstatné, čo je vlastné všetkým domom. No toto slovo práve preto, že zahrňuje podstatné všetkých domov, nikdy nie je celkom jednoznačné ani pre jeden konkrétny dom. Napríklad tento dom pred nami je vysoký a tamten  za nami nízky. Slovo som nie je úplne jednoznačné ani pre vysoký, ani pre nízky dom. Okrem toho ten-ktorý dom môže byť zbúraný, ale obsah slova dom zostane nezmenený, lebo ostávajú iné domy, lebo ostáva rod domov. Teda všeobecné všetkých domov, tvoriace obsah slova dom, je relatívne nezávislé od jednotlivých domov. Toto je prvá časť teórie . V nej sa objasňuje úloha a význam všeobecných slov.

  Druhá časť teórie je ontologická. V nej sa tiež hovorí o všeobecnom. Nie však v logickom, ale v ontologickom zmysle. Tu, v tejto časti teórie, všeobecné je ontologizované. Preto neoznačuje len podstatné znaky vecí danej triedy, druhu alebo rodu, ale aj čosi oveľa viac. Tu už označuje vyzdvihnutie týchto znakov na stupeň takého všeobecného, ktoré je hranicou jestvovania samých vecí. To znamená  : veci jednej  triedy, druhu alebo rodu sa podobajú, lebo sú rovnako zostrojené, lebo majú rovnaký princíp jestvovania, lebo jestvuje jedna hranica ich mnohotvárnosti. Teda ontologické všeobecné je princípom a hranicou všetkého, čo jestvuje v hraniciach danej triedy, druhu alebo rodu.

  Ontologické všeobecné je veľkým objavom v dejinách filozofie. Je to najväčšia Platónova filozofická zásluha. Vieme však, že sú objavitelia, ktorí sa barbarsky správajú k svojim objavom. K nim patrí aj Platón. Keď už raz vyhlásil svet zmyslových vecí za neskutočný, nepravdivý, nemilosrdne vytláča všetky životné vzťahy z ontologického všeobecného  a až potom ho oslavuje ako najživotnejšie. V logickej časti teórie všeobecné je relatívne nezávislé od jedinečného. V ontologickej časti teórie vyzdvihnutím všeobecného na vyšší stupeň sa vyzdvihuje aj relatívna samohodnota. Je však vyzdvihnutá tak vysoko, že sa stala takmer nepoznateľnou. Keď na vec pozeráme formálne, ontologické všeobecné je zase princípom a hranicou jedinečného. Je to však už taký princíp a taká hranica, ktoré jestvujú úplne samostatne a absolútne nezávisle od jedinečného, Platón, aby vysvetlil svoju myšlienku, uvádza príklad s lýrou. Melódia je princípom a hranicou. Keď je lýra dobrá, nik o tom nepochybuje. Ale čo sa stane, ak sa lýra zlomí ? Nie, odpovedá Platón, melódia bude jestvovať ďalej, lebo je neviditeľná, nehmotná, božská. Ontologické všeobecné je podľa jeho názoru vždy nezmyslové, nepominuteľné, jednoobrazné a jednobytné. Práve toto ontologické všeobecné, odtrhnuté od jedinečného, ktoré kladie do protikladu a vyhlasuje za nepominuteľné, jednoobrazné a jednobytné, nazýva Platón ideou. Domnieva sa, že len idea je dokonalé, skutočné , pravé bytie. Súčasne idea nie bez vzťahu k jedinečnému. Platón ju obdaroval tak všetkým potrebným, aby obývala svet ideí, ktorý sa vraj nachádza na v zanebeskej sfére, ako aj primárnymi ontologickými funkciami. Ona, tvrdí Platón, plodí a určuje všetko jedinečné, zmyslové, materiálne. To je druhé stavivo ontológie objektívneho idealizmu : Jedinečné je funkciou všeobecného, zmyslové je funkciou nezmyslového, materiálny svet je funkciou sveta ideí.

  Ak teraz porovnáme hlavné v Demokritovej ontológii s hlavným  v Platónovej ontológii, hneď vidíme zarážajúci rozdiel medzi nimi, hneď sa celkom jasne oddelia dva zákadné protikladné ontologické smery – smer materializmu a smer idealizmu. V Demokritovej  ontológii je svet vo svojej materiálnosti jednotný : veľké i malé, vznešené i úbohé, prekrásne i škaredé, trvalé a prechodné, jasné a tmavé, radostné a smutné - všetko je pohyb atómov v prázdnote. V Platónovej ontológii je svet rozdvojený. V nej je všetko obrátené naopak : naozaj skutočné je poznamenané pečaťou prízračného a prízračnému sa pripisuje celá tvorba a veľkoleposť naozajstne skutočného. V nej zúrivý bohoslovec spopolnil všetky diamanty sveta. A napriek tomu je nerozumné zavrhnúť ju ako úplný nezmysel. Nerozumné preto, lebo filozofický idealizmus je len hlúposťou z hľadiska hrubého, prostého metafyzického materializmu. V Platónovej ontológii, tam v škváre zhorených diamantov sveta, sa zachovalo jedno zrnko diamantu. Treba ho očistiť od popola a škváry. Ak to urobíme, potom sa zrnko zaligoce a ožiari nové horizonty filozofického myslenia. Týmto zrnom je ontologické všeobecné. Zhodnoťme hneď tu jeho veľkú cenu, lebo, ako uvidíme, vzklíči v pôde celej neskoršej filozofie. Ontologické všeobecné naozaj jestvuje nie mimo a oddelene od jedinečného, ale len v ňom a prostredníctvom  neho. Nenachádza sa v prízračnom svete ideí, ale vo vnútri objektívnej reality. Neplodí veci, javy a procesy, ale je zákonom ich štruktúry, princípom ich jestvovania a hranicou ich mnohotvárneho prejavu.

  Tretia časť teórie je dialektická. V nej je Platón jednoducho skutočným starogréckym filozofom. Veľkí mudrci starého Grécka sú rodení dialektici. Pre nich je dialektika vnútorným svetlom sveta. Platón nie je nijakou výnimkou. Sám hovorí : Dialektika sa podobá pásu, ovíja celé poznamenanie a bolo by nesprávne, aby sme akékoľvek poznanie. Jeho dialógy Sofistes a Parmenides sú trvalým prameňom dialektického zahĺbenia. Platónova dialektika má však osobitý charakter. Je pevne spojená s idealistickou ontológiou. Platón dáva celú moc svojho dialektického rozumu do služby sveta ideí, ktorý sám vybudoval. Pohyb, pokoj, zhodnosť a rozličnosť sú podľa neho kategórie, ktoré charakterizujú každú ideu. Kategórie prechádzajú jedna do druhej. Sú to ony, a nie sú to ony. Idea sa vtelesňuje do čohosi zmyslového, súc raz pohybom, raz pokojom, tu zhodnosťou, tu odlišnosťou. Či je však vo svete ideí, alebo je stelesnená, či je v pohybe, alebo v pokoji, ostáva v najhlbšej podstate nezmenená. Okrem toho táto dialektika má ešte jednu úlohu, keď ju plní, jej plameň celkom zhasne. Ak v ontologickej časti teórie je svet rozdelený  na svet zmyslových vecí, v tejto časti teórie sa robí pokus, aby boli zjednotené oba svety do čohosi vyššieho, stojaceho nad nimi. Toto vyššie prijíma Platón ako najpodstatnejšiu podstatu, v ktorej dosiahol dialektický rozvoj absolútnu jednotu a v ktorej sa oba svety spojili do jedného celku. Táto najpodstatnejšia podstata sa nazýva boh. Takto dostáva prvý systém objektívneho idealizmu svoje ontologicko-dialektické ukončenie.

  Štvrtá časť teórie je gnozeologická. V nej je ľudský duch     

 

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka