Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Šablóna pre čitateľský denník

Vincent ŠIKULA

(1936 - )

Na koncertoch sa netlieska S Rozarkou, Nebýva na každom vŕšku hostinec, Majstri - Muškát - Vilma, Pastierska kapsička, Prázdniny so strýcom Rafaelom

Muškát

(druhá časť trilógie)

 

 

Postavy: Imrich Guldán, Vilma (Imrichova žena), majster Guldán (Imrichov otec)

Prostredie: druhá časť trilógie zobrazuje obdobie od augusta 1944 po oslobodenie Slovenska v roku 1945

 

Vilma bývala s Imrom a jeho otcom v spoločnom dome. Nevedela o tom, že Imro má milenku a ani o tom, že odišiel do povstania. Na druhý deň ráno však našla Imrovu posteľ prázdnu a hneď sa o neho začala strachovať. Aj majstrovi bolo čudne, že sa Imro takto vyparil. Začali ho hľadať, no márne. Až neskôr sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo.

Imro sa viezol v aute s ostatnými chlapmi, ktorí sa chceli pripojiť k partizánom. Všetci mali hlavy plné odvahy, smelosti a optimizmu. Chceli sa stať hrdinami, len Imro sedel ticho a nepýšil sa odvahou, no keď pri Nitre prepadli toto auto Nemci a troch chlapov zastrelili, všetci sa s „plnými gaťami“ rozutekali. Keď sa o pár minút znovu stretli, z ich odvahy nezostalo nič. Nevedeli, čo robiť ďalej. Dvaja ušli domov, pretože situácia sa začínala zhoršovať. „Rozhodol som sa. Domov idem. No, domov! Ja už mám toho dosť. Kašlem na všetko. Myslíte, že sa chcem dať odbachnúť? Veď ja som sedliak. Chlapi, či vám to ešte nestačilo? Ak mi niekto krk vykrúti, kto mi za to čo dá? Do čoho sa to ženieme?“

Imro sa zachoval na rozdiel od nich čestne a zostal, hoci sa medzi nich dostal len náhodou. Chlapi, ktorí zostali, si zvolili za veliteľa Imra, aj keď nemal žiadne skúsenosti. Družina chcela ísť do hôr. Išli, išli, boli hladní. Pýtali od ľudí trochu jedla, no to im aj tak nestačilo. Stretávali ľudí, ktorí utekali domov. Títo ich odhovárali, aby sa radšej vrátili, kým ešte nie je neskoro. Lebo len teraz sa začne ozajstná zabíjačka.

Imrova družina sa nakoniec pridala k partizánom, ktorí putovali z miesta na miesto. robili rôzne akcie, kde sa zabíjalo. Imrovi sa to nepáčilo, ale keď tam už bol, rozhodol sa, že aj on sa pridá. Boli to hrozné časy. Spávali v zime pod holým nebom. Boli hladní a premrznutí, znechutení zabíjaním. Niektorí písali domov listy, no Imro nechcel napísať Vilme list, lebo sa bál, že sa dozvedela od ľudí o jeho vzťahu so Štefkou. Vilma doma čakala a plakala. Utešovala ju matka, sestra i majster. No nič nepomáhalo. Imrovi bratia Jakub a Ondrej tiež ušli do povstania, no včas sa vrátili domov. Vilma čakala, že Imro spraví to isté. No Imro taký nebol. Ostal s partizánmi. Mnohí si až tu, počas bojov, uvedomovali, aká odporná môže byť vojna:

Nemcov v horách stále pribúdalo a partizánov ubúdalo. Tí sa museli schovávať v ešte hlbších lesoch. Kdekoľvek ich mohla zasiahnuť guľka či granát. Jedlo sa zaobstarávalo len veľmi ťažko. „Imro sa smial zvyčajne len vtedy, keď bolo čo jesť. A vtedy si spomenul aj na Vilmu, na otca a na Štefku, na Vilminu záhradu i na rozrobenú robotu, ktorú musel majster sám dokončiť, spomenul si aj na Vilmine muškáty, s ktorými mala po celé leto toľko starostí, ustavične z nich zbierala mušky, najmä z jedného, čo stál v izbovom okne, a keď Imro ráno vstal, zvyčajne už naň slnce svietilo. Čo robíš, Vilma? Veľmi sa na mňa hneváš? Nemá ti kto pomôcť, nemôžeš ma ani vyhrešiť. Máš ešte ten fialový muškát? A ešte stále je taký zaprášený? Stále vstávaš tak skoro a pozorne si obzeráš chlpaté lístky muškátov, či sa na nich nejaké mušky nechytili, a potom utieraš obločnú dosku, zhŕňaš z nej prach a uschnuté kvietky, alebo si už všetky črepníky poodnášala do pivnice? Čo robíš, Vilma? Myslievaš na mňa? Veľmi sa hneváš?“

Partizáni teraz bývali v zemľanke. Všade naokolo bolo plno snehu, mnohí ťažko poprechladali. Od zmy nemohli chlapi spať, kašlali, dostávali zápal pľúc alebo zápal pohrudnice. trpeli poruchami krvného obehu, bolesťami žalúdka. Mali hnačku alebo vysokú horúčku.

Nezdravé prostredie si vyžiadalo daň i od Imra. Začal močiť krv. „Imro vyšiel von. Chcelo sa mu močiť. Odišiel pár krokov od zemľanky, chvíľočku tam stál, a keď si potom zapínal nohavice, všimol si na snehu, že jeho moč bol hrdzavý, ba takmer červený, akoby vymočil krv. Ten moč mu nedal pokoja. znovu pozrel na sneh. Keby to bola naozaj krv? Alebo to tam bolo už skôr a on sa iba do toho vymočil? nie, asi to tam nebolo. Iste niekde silne nachladol. Veď mal kde. Koľkokrát nachladol. Veď aj kašle a cíti sa slabý. Ale aj tak, kašlať na to! Bude si však musieť dávať na seba lepší pozor! Opäť pozrel na sneh. No čo! Keby to aj bola krv. Či sa tu môže človek niečomu čudovať?“

Raz niesla skupina partizánov, v ktorej bol i Imrich, raneného druha do dediny, ktorá bola v rukách Nemcov. Nemci ich napadli a z prestrelky unikol len Imrich. Bol vyčerpaný a prestrašený! Chcel sa vrátiť k svojej jednotke, no tá zo zemľanky ušla. Len pred vchodom sa hompáľalo obesené telo nejakého fašistu. Imrich bol už taký zničený a uzimený, že mu pomaly začalo šibať. „Nestraší mi v hlave? Tuším hej! Začína mi šibať! Ale to isto od hladu. Aj od únavy. Veď som bol celý deň na nohách! Božemôj, a čo som zažil! Zažil som to? Veď je to na neuverenie! A aký som hladný a unavený! Aj zima mi je, aj sa potím! Božemôj, čo mám robiť?! Kam mám teraz ísť? Nemôžem tu zostať! Nemôžem tu zostať aj preto, lebo mi začína šibať, mne asi naozaj preskakuje!“ Mŕtvemu Nemcovi zobral vojenský kabát, aby sa trochu ohrial. Boli v ňom i jeho papiere a cigarety. „Ešte keby som mal čo zjesť! Vlastne ani nie, hlad už necítim, cigareta by mi však prišla vhod! Našmátral tabatierku, otvoril ju a chvíľu cigarety ovoniaval. Jednu si vložil do úst, zopár ráz naprázdno potiahol a potom ju jednoducho zjedol. Zároveň sa rozosmial, čo však nemal robiť, lebo tabak v cigarete bol drobný, suchý, zabehol mu v hrdle, začal sa dusiť. Nebola to dobrá cigareta! Kašlal ešte aj potom, keď už na ňu zabudol.“

Imrovi sa všetko zdalo ako vo sne. Neuvedomoval si, čo robí! Mal vysokú horúčku. Vedel však, že sa musí dostať z lesa k nejakým ľuďom. „Nemal už síl, no predsa bežal, váľal sa dolu kopcom, rukami, nohami i hlavou rozrývajúc záveje, napokon sa už iba vliekol, kolíšuc hlavou zboka nabok, jazykom olizoval sneh, a keď potom zastal, zdvihol zrak k oblohe, chcelo sa mu zavýjať. Keby bol vlkom, iste by bol zavyl!“

Po strašnej ceste sa nasmrť vyčerpaný dovliekol do jednej dediny. Búchal na dvere domov, no nikto mu neotvoril. V bezvedomí sa zrútil v jednej stajni. Prebral sa v posteli v malej izbičke, kde ho ošetroval sovietsky partizánsky lekár.

Okoličné, dedinu, v ktorej žila Vilma a majster, oslobodila sovietska armáda. Vojna sa skončila. Tí, čo prežili, sa vracali domov, len po Imrovi nebolo ani stopy. Až raz v lete roku 1945 ho priviezla domov sanitka. Vilma s majstrom boli veľmi šťastní, no ich radosť kalil Imrov zdravotný stav. Imrich bol ako nemý. Na nič nereagoval, nejedol, nepil, nerozprával. Starali sa o neho ako o dieťa. Lekár mu každý deň pichal injekcie proti bolesti, no Imro akoby naschvál ignoroval okolitý svet. Majster mu prikázal fajčiť. Vtedy jeho telo trochu ožilo. Kŕmili ho mliekom a Imro pomaly začal rozprávať. V majstrovi a Vilme ožila nádej, že sa predsa vylieči.

 

„Muškát mi odjakživa symbolizoval domov. Kedysi hádam ani nebolo domčeka, ktorý by bol bez muškátov. Aj tie najbiednejšie domčeky, čo mali len jedno okienko, aj tie sa pýšili muškátom, iste sa na to dobre pamätáte. Dalo by sa povedať, že je to taký slovenský symbol, jeden našich pekných symbolov. Taký mäkký, vľúdny symbol. A myslím si, že kto má rád muškáty, azda má potom aj taký mäkký, vľúdny, povedzme, muškátový pohľad.“ Vincent Šikula

 

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka