Študentské stránky | Bazár skrípt | Odkazovač | Linky

Hľadaj aj na .sk .cz webe


Zánik klérofašistického režimu

Autor: Wepman

    Štátny aparát slovenského štátu bol v priebehu SNP silne decimovaný a v podstate rozložený. Zvyšok, ktorý zostal v jeho službách, bol v rozhodujúcej miere pasívny a s približovaním sa frontu opúšťal svoje miesta. Splnomocenský orgán vlády – vládny poverenec, ktorého kompetencia sa neskôr rozšírila aj na územie okupované po prechode SNP do hôr a na územie frontového pásma, plnil funkciu styčného orgánu s nemeckou fašistickou armádou a políciou vrátane ich evakuačného komisára.

    Právomoc vládneho poverenca sa dotýkala všetkých úsekov štátnej a verejenej správy okrem Ministerstva zahraničných vecí, Najvyššieho kontrolného dvora a Ministerstva národnej obrany. Vo svojom obvode bol najvyšším predstaviteľom štátnych a verejných zamestnancov. Popri vládnom poverencovi bol vymenovaný splnomocnenec ako poradca, ktorého tam vysielal Štátny sekretariát pre záležitosti nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku.

    Úloha vládnych poverencov spočíva predovšetkým v stabilizácií chodu štátneho života, ktorý bol na väčšine územia rozložený revolučným vystúpením slovenského ľudu. Vládni poverenci za výkon svojej funkcie zodpovedali vláde. Ministri a vedúci centrálnych úradov boli oprávnení dávať im úpravy, príkazy a služobné inštrukcie. Ich styk s vládou zabespečovalo predsedníctvo vlády klérofašistického slovenského štátu. Zverené úlohy sa im v jestvujúcich podmienkach, prirodzene, nepodarilo splniť. V skutočnosti sa ich úloha rýchlo zúžila na poslušné vykonávanie príkazov nemeckých velitelstiev.

    Postupne, s víťazným postupom Červenej armády, sa rozpadala aj ozbrojená súčasť klérofašistockého slovenského štátu – Domobrana, ktorú z iniciatívy nacistov a za priamej asistencie nemeckých vojenských expertov začal od 6.9.1944 budovať minister národnej obrany Š. Haššík. Jednoznačne sa potvrdilo, že sledovaný zámer využiť Domobranu ako protiváhu povstaleckej Prvej československej armády na Slovensku, jej kapituláciu ako mocenský faktor pri zachraňovaní dojmu nenarušenej suverenity a autority rozkladajúceho sa klérofašistického štátu, bol ilúziou. Zásluhou protifašistického postoja jej príslušníkov sa klérofašistickému režimu podarilo len symbolicky nasadiť Domobranu do boja proti SNP od druhej polovice októbra 1944 do januára 1945. Odpor mužstva proti vstupu do Domobrany, jeho zmýšľanie a správanie vyvolávali nedôveru necistov, čo spôsobovalo, že vyše dve tretiny celkového počtu jej príslušníkov na území Slovenska neboli ozbrojené.

    Niet divu, že za tejto situácie rýchlo postupujúcu mocenskú paralýzu režimu otvorene konštatujú aj nemeckí okupanti. V prípise župného hospodárskeho poradcu NSDAP Rafelsbergera, adresovanom šéfovi Hlavného úradu ríšskej bespečnosti E. Kaltenbrunerovi do Berlína a K. H. Frankovi do Prahy, sa konštatuje : „ ...Slovenská vláda nie je už teda nijakým partnerom na vyjednávanie. I keď, samozrejme, navonok má sa zachovať jej funkcia vlády samostatného štátu, nie je bezpochybne nutné, a teda už ani opodstatnené vyjednávať s ňou cestou vládneho výboru o veciach, ktoré sa musia upraviť za daného, už opísaného stavu vecí výlučne podľa mienky ríše. Slovenskú vládu možno naďalej považovať a hodnotiť len ako výkonný správny orgán, ak sa nechceme v tejto bezpochyby kritickej situácií vystaviť nebespečenstvu, že sa proste nestane to, čo si vyžaduje ríša a blízky front ... Som preto tej mienky, že je potrebné z tohto stavu vyvodiť dôsledky ; treba záležitosti na Slovensku – podobne ako v Srbsku – popri vojenskom veliteľovi a v nutnej závislosti od neho, politicky a hospodársky sústrediť v jednej ruke s vylúčením a odbúraním všetkých prebytočných inšitúcií a osôb, aby bola záruka, že sa vyvodia potrebné dôsledky a urobia opatrenia s príslušnou znalosťou vecí a so zásadným postojom a chovaním.“

    Evakuáciu civilného obyvateľstva nariadil a riadil nemecký vyslanec E. Ludin. Všeobecné podmienky určil verbálnou nótou zo 17.1.1945. Následne, koncom januára 1945. Následne, koncom januára 1945, vydali vládni splnomocnenci výzvu „na dobrovoľné opustenie“ územia okresov Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves, Poprad, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Dolný Kubín, Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, Martin, Kremnica, Banská Štiavnica, Nová Baňa. Rovnako sa nariadil aj „nenápadný odsun“ úradov.

    V skutočnosti v tom čase bolo územie od čiary Kežmarok, Poprad, Rimavská Sobota smerom na východ už oslobodené  a ostatné miesta, uvedené vo vyhláške vládnych splnomocnencov, vrátane Bratislavy, Trnavy atď. boli oslobodené začiatkom apríla 1945. Na oslobodenom území zanikol okupačný režim. Na prelome mesiacov apríla a mája 1945 prekročili osloboditeľské jednotky Červenej armády slovensko – moravské pomedzie, čím sa oslobodenie Slovenska definitívne zavŕšilo.   

P o u ž i t á      l i t e r a t ú r a : 

Klimko, J. : Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku, Obzor, 1986
Ďurica S. M. : Jozef Tiso – slovenský kňaz a štátnik, Matica slovenská, 1992

Projekt hostuje Slovaknet.
Ubytovanie | Kúpele | Austrália | Práca v Kanade | Catering | Last minute dovolenka